1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Eduard Chmelár: Odkliatie zhavranenej televízie
V novom príspevku opisuje politológ Eduard Chmelár aktuálnu situáciu v STVR:
Generálna riaditeľka STVR Martina Flašíková urobila viaceré manažérske rozhodnutia týkajúce sa zmien programovej štruktúry, ku ktorým som sa pôvodne nechcel podrobnejšie vyjadrovať.
No kým Adela Vinczeová zobrala ukončenie svojej relácie vysoko profesionálne a s obdivuhodnou dôstojnosťou, Michal Havran povymetal všetky spriaznené médiá, aby zo seba urobil progresívneho mučeníka a každého poohováral. Preniesol by som sa cez to s úsmevom, lebo mi je jasné, že sa ponúka na mediálnom trhu a čaká, kto mu dá prácu.
Za vyjadrenie by mi nestáli ani osobné urážky, lebo na to, aby ste spoznali pravú tvár a charakter tohto človeka, nemusíte počúvať pesničku Katarzie o Michalovi. Havran však, ako obyčajne, pustil do obehu niekoľko vyslovených klamstiev, ktoré treba uviesť na pravú mieru.
„Bolo to politické zadanie, čo iné,“ vyhlásil sebavedomo v relácii ďalšej mediálnej trosky Jany Krescanko Dibákovej o konci svojho programu Večera s Havranom. Rád by som teda pripomenul, ako tento program vznikol.
Michal Havran sa dostal na obrazovku verejnoprávnej televízie ako neznámy mladík začiatkom roka 2014. Pretlačil ho tam jeden náš spoločný známy, ktorý mal vo vtedajšej jednofarebnej vláde Smeru politické konexie.
Veľkú úlohu v tom zohral vtedajší podpredseda NR SR Miroslav Číž, ktorý svoje angažovanie v tejto veci neskôr trpko oľutoval. Havran sľuboval, že to vie robiť lepšie ako Štefan Hríb, a tak postupne vytlačil z RTVS reláciu Pod lampou, často kritizovanú za svoju jednostrannosť, a nahradil ju svojím formátom. Až to bolo politické zadanie.
Komické na tom je už len to, že reláciu prakticky neznámeho publicistu nazval hneď od začiatku narcisisticky svojím menom, čo sa napríklad takému ostrieľanému moderátorovi, akým je Peter Bielik, podarilo až po vyše dvadsiatich rokoch.
Diváci sa však namiesto alternatívy k Hríbovej neokonzervatívnej zaujatosti dočkali toho istého v neoliberálnom šate. Havran odkopíroval od Hríba prakticky všetko – od podobnej zvučky až po podobných hostí.
Výhrady, že je to opäť strašne jednostranné, zamietal s aroganciou sebe vlastnou, že vraj to nie je politická relácia. Keďže si tam však často pozýval politické osobnosti, ktoré debatovali o politických témach s rovnakým politickým názorom, takáto detinská výhovorka pripomína známy obraz fajky od Reného Magritta s nápisom „Toto nie je fajka“.
Každý nezaujatý človek, ktorý si prečíta, ako povýšenecky, arogantne a s dešpektom sa Havran dlhodobo vyjadruje o nositeľoch iných názorov, pochopí, prečo tento človek nepatrí na obrazovku verejnoprávnej televízie a prečo sa na ňu ani nikdy nemal dostať.
Jeho základnou obranou, prečo si vyberal hostí neraz ešte jednostrannejšie ako Štefan Hríb, je snobská téza, že verí v „hierarchiu vzdelanosti“ a že do jeho relácie patria iba „relevantné“ racionálne názory. Nikto od neho nechcel, aby sa rovnocenne bavil s ľuďmi, ktorí iracionálne veria na plochú Zem, aj keď s rovnakou logikou by som sa mohol spýtať, či on sám je relevantný, ak verí na podobne iracionálnu poveru o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista.
Ale ak on sám si osobuje bohorovné právo určovať, kto je relevantný, tak je to do neba volajúca spupnosť, ktorá odporuje nielen základným etickým pravidlám žurnalistiky, ale aj legislatíve tohto štátu, konkrétne Zákonu o STVR (predtým RTVS), ktorý zaväzuje pracovníkov poskytovať nielen nestranné, ale aj vyvážené a pluralitné informácie.
Uvediem konkrétne príklady:
7. marca 2023 odvysielala RTVS Večeru s Havranom na tému, či Slovensku hrozí zmena zahraničnopolitickej orientácie s hosťami Rastislav Káčer (vtedajší minister zahraničných vecí), Pavol Demeš (bývalý minister medzinárodných vzťahov) a Milan Kňažko (exminister zahraničných vecí). To mi chce naozaj niekto nahovoriť, že na túto tému sú relevantní iba títo kamaráti z mokrej štvrte s rovnakým názorom a že na druhej strane nebol nikto, kto by im kompetentne oponoval? To je vyslovene smiešna výhovorka.
Iný príklad. 4. júna 2024 debatoval Havran s Janou Krescanko Dibákovou, Richardom Dírerom a Václavom Moravcom na tému, či sú politické diskusie v ohrození. Okrem toho, že išlo o neuveriteľnú znôšku progresivistickej propagandy, ma vyslovene rozosmiala hláška Jany Krescanko Dibákovej, ktorá sa sama vyhlásila (a teda aj tú skupinku okolo stola) za „mediálnu elitu“, ktorej poslaním je vysvetľovať tej nevzdelanej Slovači, ako sa veci majú.
No prepáčte, ale bez servítky: to by som dopadol, keby som svoje vedomosti čerpal od jednej z najhlúpejších moderátoriek v Mliečnej dráhe a priľahlých galaxiách, ale ďakujem za pobavenie.
Havran svoju neschopnosť nadhľadu zbabelo zahovára tým, že vraj vedeniu vadí jeho písanie pre denník Sme a ako „dôkaz“ politického odstránenia svojej relácie poukazuje na to, že aj moderátor Do kríža Jaroslav Daniška písal pre Štandard a nikomu to neprekážalo. Ale to je úmyselné zavádzanie.
Problém nebol v tom, že Havran sa publicisticky realizoval aj niekde inde. Obrovský problém bol s jeho spôsobom agresívneho až vulgárneho vyjadrovania, ktoré viedli k viacerým žalobám voči autorovi. Aj o mne napísal, že som „zmrd“ iba preto, lebo som si pripomenul 55. výročie vyvraždenia vietnamskej dediny My Lai americkou armádou. A hoci som neriešil takéto urážky na súde ako ostatní, Havranovo správanie bolo v príkrom rozpore so všetkými písanými i nepísanými zásadami pracovníka verejnoprávnej televízie.
Problém bol vo verejnom tajomstve, že tento človek s psychopatickými sklonmi sa nedokáže ovládať. Nedajte sa pomýliť jeho žoviálnym vystupovaním na obrazovke.
Keď ho vyvediete z miery, dokáže vás tento psychicky extrémne nevyrovnaný muž neskoro v noci bombardovať desiatkami až suterénne vulgárnych nadávok pripomínajúcich skôr ohrdnutú frajerku ako intelektuála pretvarujúceho sa, že je nad vecou.
Havran sa voči takýmto výhradám bránil v nedávnom rozhovore pre Denník N slaboduchou výhovorkou, že on vraj nie je tvárou verejnoprávnej televízie, že on je externista. Ale to je trápne a smiešne. Zmluvne sa na neho vzťahujú všetky povinnosti moderátora STVR o to viac, že vyciciava peniaze nás všetkých.
Ako som sľúbil, nebudem sa na tomto mieste zoširoka venovať Havranovým osobným útokom na moju adresu, na túto úroveň sa nedám strhnúť. Ale musím uviesť na pravú mieru ďalšie z jeho patologických klamstiev.
Havran na námietky divákov dožadujúcich sa účasti mojej osoby v takýchto reláciách cynicky odpovedal, že som prestal byť relevantným v roku 2014, keď som sa stal „politickým Rusom“. Síce neviem, čo to je, viem len, že je to šovinistická poznámka, ale iné je dôležité.
Zaujímalo by ma, od ktorého konkrétneho dátumu mi tento spupný človek tváriaci sa, že verejnoprávna televízia je jeho osobným vlastníctvom, nameral moju zníženú relevantnosť. Lebo v marci 2014 som ako prvý verejne vystúpil pred ruskou ambasádou proti anexii Krymu a porušovaniu medzinárodného práva – Havran tam vtedy nebol, stále si to nechcel s tými, ktorí mu vybavili čerstvý flek, rozhádzať.
Ešte 21. októbra 2014 som diskutoval vo Večeri s Havranom o vojne a mieri s Róbertom Ondrejcsákom a Vladimírom Bilčíkom. Po tejto relácii som z jeho štýlu vedenia diskusie (taký podobný Hríbovmu) vyvodil pre seba záver, že viac do takéhoto presilovkového formátu, v ktorom nie je zabezpečená ani objektivita, ani pluralita, a v ktorom si moderátor s väčšinou osadenstva robí z hosťa s iným názorom fackovacieho panáka, chodiť nebudem. Ak to Havran teraz prezentuje tak, že to on sa rozhodol, že nie som relevantný, môžem sa nad jeho zbabelosťou iba pousmiať.
Na záver len toľko. Nemyslím si, že Havranove názory do RTVS nepatria, ako sa vyjadril generálny tajomník služobného úradu Ministerstva kultúry SR Lukáš Machala. Ale som presvedčený, že človek s takouto osobnostnou výbavou je do moderátorského kresla absolútne nevhodný. Napokon, jeho intelektuálna póza je v novinárskych kruhoch výrazne preceňovaná.
Havranov štýl pospájať nejaké zvučné mená do vypointovanej glosy je síce čitateľsky veľmi príťažlivý, intelektuálne však nesmierne povrchný, a preto je tragikomické, že práve on kritizuje ľudí, ktorí sa vyjadrujú ku všetkému. V skutočnosti je najmenej relevantný práve tento kaviarenský teológ, ktorý nič poriadne robiť nevie, ničomu poriadne nerozumie, hoci sa tvári, že o všetkom dokáže diskutovať na expertnej úrovni. Snáď si ho adoptuje nejaké liberálne médium.
Martinou Flašíkovou som začal, Martinou Flašíkovou aj skončím. Zaujala ma jej vízia (odpusťte mi to sprofanované slovo) televízie, ktorá pravdu nevlastní, ale hľadá, ktorá neuzatvára dialóg vo svojej pluralite, ale poskytuje divákovi dostatok informácií na to, aby mohol robiť odborne kvalifikované a morálne zodpovedné rozhodnutia. To je definícia informovanosti ako demokratickej disciplíny.
Všetci by sme takéto médiá verejnej služby potrebovali, lebo v súčasnej dobe by zohrali spoločensky oveľa významnejšiu úlohu. Nevyhnutne potrebujeme tento chýbajúci priestor spoločného dialógu, ktorý by rozbil názorové bubliny a prispel k odstráneniu alebo aspoň zmierneniu polarizácie spoločnosti. STVR si už konečne zaslúži nájsť model, v ktorom už nebude len slúžkou vládnej garnitúry.
Obávam sa však, či to pri súčasnom zložení Rady STVR, ktorá má v niektorých kľúčových záležitostiach väčšie právomoci ako samotný manažment, bude vôbec možné, či v nej sedia dostatočne osvietení ľudia, ktorí pochopia túto historickú misiu.
Želal by som si to, aby už extrém nestriedal extrém, aby sa tu vytvorilo žičlivé, tvorivé a pluralitné prostredie rešpektujúce názory všetkých. Ak by sa to podarilo, bolo by to doslova odkliatie zhavranenej televízie. Aj keď mám na pamäti, že príbeh o troch zhavranených bratoch je iba Dobšinského rozprávka.
Zdroj: fb Eduard Chmelár
K téme
Najčítanejšie za týždeň
Neprehliadnite
Bezplatné novinky z Nitry raz týždenne:
Máte tip na článok? Napíšte nám TU
