1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Monika Sofiya Soročinová: Aljaška 2025 – Trump neprehral, ale Putin jednoznačne vyhral
Politička Monika Sofiya Soročinová hodnotí stretnutie prezidentov Donalda Trumpa a Vladimíra Putina:
Posledne, keď sa stretli prezidenti Putin a Trump na spoločnom samite v Helsinkách v roku 2018, som praxovala na našom veľvyslanectve v Moskve a písala zvodky k priebehu vtedajšieho samitu, ktorého ústrednou témou boli vystúpenie USA z jadrovej dohody, či situácia v Sýrii, Izraeli a na Blízkom východe, no aj údajné zasahovanie Ruska do amerických volieb. Pre mňa samú je zaujímavé, akým vývojom odvtedy svet prešiel, no tiež akými, aj politickými skúsenosťami som za tých 7 rokov prešla ja, a dnes sa s vami podelím takou dlhšou zvodkou k samitu Putin-Trump na Aljaške.
V podstate sa k dnešnému dňu, až na bludy o zasahovaní Ruska do volieb, ostatné otázky, ktoré boli komunikované na samite 2018 nevyriešili, ba práve naopak, situácia na Blízkom Východe, v Sýrii a Izraeli sa ešte zhoršila, a k tomu sa pridala zhoršená bezpečnostná aj ekonomická situácia v Európe, stále narastajúci nacizmus, neustále sa zvyšujúce zbrojenie a bezbrehé hazardovanie s osudom ľudstva. Pretože, nestačí, keď chcú mier a pokoj dvaja, traja, či piati… takých ľudí na rozhodujúcich pozíciách musí byť väčšina. Tak sa pozrime o čom bola Aljaška.
Samit Donalda Trumpa a Vladimira Putina na Aljaške sa zapíše do dejín nie ani tak kvôli oficiálne oznámeným výsledkom – tých bolo, ako to už pri takýchto stretnutiach býva, len zopár, ale skôr pre symboliku, neverbálne signály a atmosféru, ktorá sprevádzala celý samit. Diplomacia je totiž rovnako o protokole a gestách, ako o samotných slovách. A tentokrát sa ukázalo, že zatiaľ čo Trump na pódiu pôsobil skôr ako podnikateľ, ktorý si prišiel prejednať kontrakt, Putin vystupoval ako štátnik s globálnym rozhľadom a historickou pamäťou.
Ešte pred samotným príchodom prezidenta Putina spôsobil na Aljaške rozruch Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, ktorý stručne zhrnul o čom sa bude jednať: “v centre pozornosti stoja národné záujmy Ruska a národné záujmy USA”. No média a politikov viac šokovalo, nie to, že Lavrov nespomínal Ukrajinu ako hlavný bod programu, ale to, že sa pred samitom objavil v mikine s nápisom ZSSR, čo mnohí, hlavne v európskych médiách, vnímali ako provokáciu.
Priznám sa, že mne pri pohľade na Lavrova v mikine ZSSR hneď prišla na rozum populárna pesnička od The Beatles Back in the USSR. To, že bol Lavrov “nahodený” v mikine, neformálne, športovo a celkom mládežnícky pritom s odkazom na históriu ZSSR má konkrétny význam z hľadiska psychológie politického marketingu a strategickej komunikácie, v čom sú ruskí politici famózni, no napríklad v západnej Európe, ale ani na Slovensku takýto politický marketing nevie robiť absolútne nikto, preto je to pre nich aj ťažké pochopiť a správne interpretovať.
Zaujali ma tiež niektoré diskusie k samitu na Aljaške, ktoré prebiehali v našich i českých médiách. Na Slovensku sa téme venovala najmä TA3 a čo ma doslova zdvihlo zo stoličky bol vstup nejakej českej korešpondentky Jany Ciglerovej, ktorá v piramom prenose predviedla viaceré fantazmagórie, a napríklad s plnou vážnosťou tvrdila, že ak sa nevyrieši Ukrajina, Rusko si podá Slovensko a Česko.
Ak majú takéto (o)bludné vyjadrenia politici (a vieme, že takých aj na Slovensku máme, napríklad obmedzený Naď), ešte sa to dá chápať ako propaganda pre konkrétnu voličskú skupinu, ktorú chcú získavať strašením. Ale novinár či politológ by mal mať aspoň základnú mieru súdnosti a sebareflexie, aby sa nevyjadroval k veciam, o ktorých evidentne nemá šajnu, pretože to pôsobí maximálne nekompetentne, najmä v kontexte prebiehajúceho samitu, ktorý niesol headline “Pursuing Peace – teda usilovanie sa o mier”.
Na druhej strane ČT24 zorganizovala k samitu na Aljaške diskusiu zástupcov siedmych politických strán, ktoré kandidujú v tohtoročných voľbách v Česku a moderátorka položila hneď na úvod otázku, na ktorú mali politici odpovedať jedným menom (Putin alebo Trump) z hľadiska toho, ktorý z lídrov je podľa nich viac pripravený na samit. Všetci zhodne odpovedali, že Putin a to aj napriek tomu, že väčina politickej scény v Česku sa otvorene hlási k tomu, že je anti-ruská.
Už prvé sekundy stretnutia na Aljaške boli veľavravné: dvakrát zopakované podanie rúk, pri ktorom Trump siahal zo spodu, zatiaľ čo Putin pevne zvieral ruku zhora. Reč tela bola celkom jasná, na strane Trumpa snaha ukázať otvorenosť, na strane Putina prejav sebavedomej dominancie. A práve tento kontrast sa niesol celým samitom.
(Mimochodom, na samite v roku 2018 Trump pri podávaní rúk silou doslova ťahal Putina k sebe. Tentokrát mal opäť tendenciu to urobiť, ale bolo zjavné, že Putin odporoval, čím opäť ukázal ako sa pripravil aj na takého situácie.)
Trump si dokonca zabudol zapnúť sako, čo opäť len poukazuje na fakt, že takéto detaily nie sú jeho silnou stránkou, a teda Putin oproti nemu pôsobil maximáne suverénne s tým, že má pod kontrolou nielen protokolárne záležitosti, etiketu, ale aj celú situáciu, napriek tomu, že sa nachádzal na cudzom území.
Samotná tlačová konferencia sa začala tiež netypicky. Podľa zaužívanej praxe má slovo ako prvý domáci líder. Tentoraz sa však slova ujal Vladimir Putin a hovoril asi dvakrát dlhšie ako hostiteľ Trump. Z diplomatického hľadiska to bolo nielen porušenie zaužívaných pravidiel, ale aj jemná ukážka toho, kto má v ruke réžiu.
Kým Putin citoval históriu rusko-amerických vzťahov, pripomínal Lend-Lease počas druhej svetovej vojny a zdôrazňoval spoločné kultúrne väzby na Aljaške, Trump mu vrúcne poďakoval a uistil prítomných, že bude volať Zelenskému a predstaviteľom NATO, aby ich o výsledkoch informoval. Inými slovami Putin formuloval víziu, Trump len sprostredkoval odkaz. Putin tiež v úvode poukázal na to, že Rusko-USA vzťahy sa dostali za posledné štyri roky (teda počas Bidena na poste prezidenta USA) na najhoršiu úroveň od čias Studenej vojny.
Putinov prejav mal jasnú dramaturgiu. Najprv zdôraznil, že Rusko a USA sú „blízki susedia, aj keď ich delí oceán“, čo je metafora, ktorú nemožno podceňovať. Potom prešiel k ústrednému bodu: Ukrajine. Označil ukrajinský ľud za bratský národ, s ktorým Rusko spája spoločný pôvod, a súčasnú situáciu nazval „tragédiou a veľkou bolesťou“. Zároveň však pripomenul, že konflikt je úzko previazaný s fundamentálnymi hrozbami pre ruskú národnú bezpečnosť a že ak má mať mier dlhodobý a udržateľný charakter, musia byť vyriešené všetky prvotné príčiny. Týmto jasne naznačil, že od “Červených línií”, ktoré načrtol už v závere roka 2021 neustúpi.
„Súhlasím s prezidentom Trumpom, že musí byť zabezpečená aj bezpečnosť Ukrajiny. My sme pripravení na tom pracovať,“ povedal Putin, čo môže odkazovať na pretrvávajúcu svahu zbaviť Ukrajinu nacistických vplyvov.
Zaujímavé je, že Putin sa vo svojom prejave vrátil aj k roku 2022, keď varoval, že hroziaca vojna bude veľkou chybou. A dodal, že dnes, keď Trump hovorí, že „keby bol prezidentom, vojna by nebola“, má dôvod mu veriť. Takéto výroky nielenže pôsobia ako politická podpora Trumpa, ale zároveň podčiarkujú Putinovu pozíciu muža, ktorý sa prezentuje ako hlas rozumu uprostred chaosu. Famózna stratégia, ktorá totálne dehonestuje celú Bidenovskú administratívu. Bol to moment, kedy Putin spojil tvrdú rétoriku s diplomatickou pružnosťou.
Putin používal tón, ktorý bol v priamom kontraste s Trumpovou biznisovou pragmatikou: „tisíce ľudí zomierajú každý týždeň, chceme konflikt ukončiť čo najrýchlejšie“. Trump nešiel do hĺbky, ale ponúkal mier ako transakciu, ktorú treba dotiahnuť. Putin naopak vystaval širší kontext, od geopolitických hrozieb až po historické paralely.
Potom prišla časť, ktorá Trumpa zrejme zaujala viac, a síce obchod. Putin spomenul, že po nástupe novej administratívy bilaterálny obchod vzrástol o 20 %. Symbolické číslo, no signál, že spolupráca má potenciál. Ponúkol partnerstvo v energetike, digitálnej sfére, high-tech a kozmonautike, a dokonca otvoril tému spolupráce v Arktíde a medzi regiónmi. A keď pridal metaforu o dátumovej hranici, že: „stačí urobiť krok a prejdeme zo včerajška do zajtrajška, nech sa to podarí aj v politike“, potvrdil, že hrá na väčšej šachovnici než jeho americký partner.
Reakcie médií a analytikov hovoria samé za seba. CNN si všimla, že protokol sa otočil hore nohami. Focus konštatoval, že Trump pôsobil ako návštevník, ktorý len ďakuje a odchádza. The Guardian ironicky poznamenal, že Trump nechal viac otázok než odpovedí. NBC News to zhrnulo ešte údernejšie: „Putin dostal prakticky všetko, čo chcel.“ A John Bolton, bývalý poradca pre národnú bezpečnosť USA a zástupca USA pri OSN, si neodpustil poznámku: „Trump neprehral, ale Putin jednoznačne vyhral.“
Celkovo Putin pôsobil počas celého stretnutia aj vystúpenia na tlačovej konferencii veľmi sebavedomo a zároveň uvoľnene, zjavne sa cítil byť v komfortnej zóne. Trump pôsobil skôr ako moderátor, čo v podstate aj odráža súčasný stav v ukrajinskom konflikte, kde vôľa Trumpa nastaviť vzťahy s Putinom na normálnu úroveň je potieraná večne nenávistnými a nacistickými postojmi viacerých Európskych lídrov a Zelenského, ktorí vo vojne vidia väčší biznis ako v mieri význam.
Stále sa to javí tak, že túžba Britov a Francúzov podporovať Ukrajinu v bojoch prevláda nad túžbou USA v umiernení situácie a Zelenský zostáva bábkou, ktorá si stále nedokázala „vybrať lepšiu stranu“ v snahe uchrániť aspoň tie zvyšky ukrajinského národa, ktoré na území Ukrajiny ešte zostali.
V skutočnosti to dokonale odráža stav vecí: ruský prezident hrá dlhú geopolitickú partiu, americký prezident sa pozerá na konflikt cez optiku obchodu a vidiny rýchlej dohody. A niekde medzi tým stojí upadajúca Európa, ktorá, ako naznačil Putin, môže celý proces zmariť svojimi provokáciami a zákulisnými intrigami.
Samit na Aljaške ukázal dve veci.
Po prvé, že Vladimír Putin je politik globálneho formátu, skutočný prirodzený líder a štátnik, ktorý kombinuje historickú pamäť, diplomatickú taktiku a schopnosť vystupovať strategicky za absolútne každých okolností. (Aj keď sa to už dávne vie, snáď to po tomto rokovaní dokážu objektívne zhodnotiť aj menej osvietení politici).
Po druhé, že Donald Trump zostáva tým, čím vždy bol – vynikajúcim biznismenom, ktorý hľadá rýchle riešenie. A keď sa tieto dva svety stretnú, kombinujú úplne iné záujmy.
V záveroch predostrených Trumom bolo potvrdené, že k žiadnej konkrétnej dohode nedošlo a že bude situáciu komunikovať s európskymi lídrami a Zelenským, pre ktorých bolo najväčším problémom to, že Trump nechal Putinovi rozprestrieť červený koberec, na ktorom ho priateľsky vítal, než to, že sa im opäť dostala len diera z koláča.
Budúci týždeň sa očakáva stretnutie Trumpa so Zelenským vo Washingtone, kde s najväčšou pravdepodobnosťou Zelenský dostane podobný “výprask” ako vo februári tohto roka v Oválnej pracovni, ale či po ňom pretriezvie je otázne, najmä keď sa už otvorene hovorí o tom, že už poslúžil, bude vhodený a vymenený za iného.
Nie náhodou v závere zaznelo z Putinových úst po anglicky: „Next time in Moscow.“ A Trump na to s úsmevom reagoval: „Možno ma budú kritizovať, ale myslím, že je to možné.“ Symbolické zakončenie, keď hosť de facto určuje ďalšie dejstvo a hostiteľ sa necháva viesť, no toto jasne naznačuje, že ďalšie stretnutie Putina a Trumpa bude v Rusku, tak ako to podľa diplomatických zvyklostí chodí, a možno už čoskoro.
Samit možno nepriniesol „deal storočia“. Ale v geopolitickej symbolike tam bol jeden jasný víťaz.
Ak by sme mali samit na Aljaške zhrnúť jednou vetou: stretol sa štátnik s globálnou víziou a biznismen s lokálnymi kalkuláciami.
Trump nič zásadné nestratil, ale Putin získal takmer všetko. Geopolitický kredit, mediálny priestor aj symbolickú výhodu. A navyše ukázal, že v zápase medzi štátnikom a obchodníkom majú dejiny vždy tendenciu pamätať si toho prvého, z čoho sa aj celej Európe stavajú vlasy dupkom na hlave.
Zdroj: fb Monika Sofiya Soročinová
K téme
Najčítanejšie za týždeň
Neprehliadnite
Bezplatné novinky z Nitry raz týždenne:
Máte tip na článok? Napíšte nám TU
