1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Banáš si uctil pamiatku jednej z najväčších literárnych osobností slovenskej histórie
Pred sedemdesiatimi štyrmi rokmi zomrela Božena Slančíková Timrava, prvá slovenská národná umelkyňa a autorka, ktorá svojou tvorbou aj životným postojom kráčala neraz proti prúdu. Spisovateľ Jozef Banáš si jej pamiatku pripomenul osobným textom a epilógom zo svojho románu Tichá rebelka.
Sedemdesiatštyri rokov po smrti Boženy Slančíkovej Timravy si spisovateľ Jozef Banáš uctil literárnu velikánku, ktorú nazval „našou pani Boženkou“ a ženou, ktorá „túžila piť z prameňa pravdy“. Pripomenul, že hoci bola často prijímaná s nepochopením, „napokon sa sama stala prameňom – našou Timravou“. „Túžila po láske a naplnení, napokon ju našla v národe, ktorý ju raz s vďakou, inokedy s nepochopením čítal a číta,“ uviedol Banáš pri zverejnení epilógu a dodal, že písať o nej bolo pre neho cťou.
V epilógu Banáš zobrazil atmosféru evanjelickej fary, kde sa Timrava narodila. Po večeri vraj zostávala horieť iba lampa a otec, evanjelický farár, viedol deti k pokojnému spevu duchovných piesní. „Deti, aj Božena a jej brat-dvojička Bohuslav, spievali s ním. Nie ako v kostole, slávnostne, ale ako doma — pokorne a krotko,“ píše autor. V rodine sa podľa neho smrť nevnímala ako hrozba, ale ako prirodzená súčasť života — ako „keď sa deň nachýli“.
Rok 1951 bol pre Timravu symbolickým zavŕšením spoločného putovania so svojím dvojičkou Bohuslavom. Obaja zomreli v tom istom roku, akoby ich celoživotné spojenie nemohlo byť pretrhnuté.
Banáš naznačuje, že v posledných chvíľach mohla myslieť na dva silné momenty života: nenaplnenú lásku a rodinné puto. „Na Jožka Čipkaja, ktorého nikdy nemohla mať… alebo na Bohuslava, s ktorým kedysi ako deti kľačali pri posteli a šepkali modlitbu?“ pýta sa Banáš v texte.
Božena Slančíková Timrava, jedna z najväčších osobností slovenskej literatúry, zomrela 27. novembra 1951 v Lučenci ako prvá nositeľka titulu slovenská národná umelkyňa.
Epilóg Jozefa Banáša
V evanjelickej fare, kde sa narodila, sa dni končili spevom. Po večeri sa v izbe zhaslo, len lampa pri stole ešte chvíľu horela. Otec farár zavrel spevník, pozrel na deti a začal tichým hlasom:
Aj nyní se den nachýlil a slunce zapadá, již každý, kdož se unavil, spočinutí žádá.
Deti, aj Božena a jej brat-dvojička Bohuslav, spievali s ním. Nie ako v kostole, slávnostne, ale ako doma — pokorne a krotko. Po druhom verši už bývalo šero a matka pozbierala taniere. A napokon zaznel aj tretí verš, ten najvážnejší:
Pomni i na mne, můj Pane, v této tmavé noci. A přijmiž mne milostivě pod štít Božské moci.
Pri posteli sa každý ešte pomodlil sám. Deti to vedeli odmalička — že večer nie je len koniec dňa, ale aj predobraz poslednej noci. Že pod štít božskej moci sa nevchádza len slovami, ale aj životom, ktorý na tie slová pripravuje. Pochádzala z domova, kde smrť nebola hrozbou, ale prirodzenou súčasťou poriadku. Ako keď sa deň nachýli.
Roku 1951 odišiel jej brat Bohuslav. A v tom istom roku, akoby ich puto nebolo možné preťať, odišla aj ona. Dvojičky, narodené spolu, navždy si blízke v tichu i v spomienkach, teraz aj v smrti. Jeden v bielom koláriku kazateľa, druhá v sivom šate starej dievky s ohnivou pamäťou.
Na koho myslela v poslednej chvíli? Na Jožka Čipkaja, ktorého nikdy nemohla mať, lebo bol iný ako ona? Alebo na Bohuslava, s ktorým kedysi ako deti kľačali pri posteli a šepkali modlitbu? Možno na oboch, každý bol jej inou stratou.
A možno myslela len na tie slová:
Pomni i na mne, můj Pane…
A cítila, že už sa deň nachýlil. Že slnko zapadá. Že si môže ľahnúť. Lebo od mala ju viedli k tomu, aby raz mohla — pokojne — spočinúť.
K téme
Témy
Najčítanejšie za týždeň
Neprehliadnite
Bezplatné novinky z Nitry raz týždenne:
Máte tip na článok? Napíšte nám TU
