3
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Chmelár: Rozlúčili sme sa so Štefanom Kvietikom. Ešte stále si ťažko zvykám hovoriť o ňom v minulom čase
Politológ Eduard Chmelár o poslednej rozlúčke s majstrom herectva p. Štefanom Kvietikom: Láskavý, príjemný a pokojný človek
Rozlúčili sme sa so Štefanom Kvietikom. Ešte stále si ťažko zvykám hovoriť o ňom v minulom čase.
Je to ako v záverečnej scéne najlepšieho slovenského filmu všetkých čias Medená veža, keď Ivan Rajniak zúfalo reve do skalnej steny „Vráť sa, kamarát!“ – no vy viete, že sa už nevráti, že je na druhej strane, nech to znamená čokoľvek. Aj záverečné takmer kollárovské slová tejto kultovej drámy akoby odkazovali na toho, na koho mieru Ivan Bukovčan tento scenár napísal: „Pirin už našiel to, čo hľadáme skoro všetci – pokoj pre naše duše, spravodlivosť pre naše skutky. Tu, na tomto krásnom i smutnom kúsku zeme, kde je naša kolíska i náš hrob.“
Štefan Kvietik mal tento film zo všetkých svojich diel najradšej. A diváci tiež. Nie je to umelecky najnáročnejší počin našej kinematografie, ale je v ňom takmer všetko: romanca s drámou takmer skakespearovských rozmerov zasadená do srdca našich veľhôr (najlepšia reklama na Tatry) s nádhernou hudbou Zdeňka Lišku (jedným z jeho tvorivých vrcholov) a celou plejádou vynikajúcich hercov, ktorí tvorili takú silnú generáciu, že aj tí najhorší boli lepší ako tí najlepší dnes.
Táto harmónia fungovala tak dokonalo, že takýto film už nikdy nikto nenakrúti. Aj preto Božidara Turzonovová v najsilnejšom prejave zdôraznila, že odišiel skutočný aristokrat herectva, posledný člen zlatej hereckej generácie, ktorá dosahovala európsku úroveň.
A keď sa smútiacemu zhromaždeniu prihovoril za kaskadérov – členov horskej služby pán Jamnický, s pohnutím porozprával príbeh, ako vo vrtuľníku zahynuli takmer všetci horolezci z filmu, a na organe zahrali motív Medenej veže, rozplakal som sa ako malé dieťa.
Prišiel, kto chcel. Katedrála praskala vo švíkoch, ľudia stáli aj vonku, s majstrom sa prišli rozlúčiť stovky ľudí. Môj nedávny nekrológ čítalo viac ako milión ľudí. Aj to svedčí o tom, aký mimoriadne obľúbený Štefan Kvietik bol.
O to viac mrzí, že na pohreb neprišli tí, ktorých by ste tam čakali najviac: jeho hereckí kolegovia zo Slovenského národného divadla. Milka Vášáryová sa ospravedlnila, lebo bola chorá, prišla Božidara Turzonovová, Marek Ťapák, Peter Kočiš, Hana Gregorová i Štefan Bučko, ale čo tí ostatní?
Uprednostnili hlúpy protest demagogicky označený „proti ruskému zákonu“ pred poslednou rozlúčkou s bardom svojej profesie? A tak rakvu za potlesku celého obecenstva niesli jeho kamaráti z hôr.
Hanbil som sa za to, aký sme nekultúrny národ. Som rád, že sa našiel dôstojný kompromis v podobe pohrebu so štátnymi poctami, ale ani z politikov neprišiel okrem Ivana Gašparoviča, Jozefa Migaša a Andreja Danka nikto.
Znova som si musel pripomenúť, ako sa so svojimi veľkými osobnosťami dokážu rozlúčiť Francúzi, keď napríklad za Belmondovou rakvou kráčal prezident republiky. A znova som si musel zopakovať slová Ladislava Balleka, že bez kultúry nie je možná žiadna zásadnejšia zmena. A podľa toho to tu aj tak vyzerá…
Jedna novinárka, ktorej sa mi nepodarilo ujsť, sa ma spýtala na pár slov, ktorými by som mohol charakterizovať osobnosť majstra Kvietika. Odpovedal som jej slovami Emílie Vášáryovej, ktorá o ňom povedala: „Bol to láskavý, príjemný a pokojný človek, bol tolerantný, milý a milo sa správal aj k divákom.“ Nič viac netreba dodať. Lebo on presne takýto naozaj bol. A to je tá najhlbšia stopa, ktorú nám zanechal na ceste od našich sŕdc k večnosti.
Zdroj: FB Eduard Chmelár
K téme
Najčítanejšie za týždeň
Neprehliadnite
Bezplatné novinky z Nitry raz týždenne:
Máte tip na článok? Napíšte nám TU
