Eduard Chmelár: Ak nebudeme súdržní, tento štát zanikne!

„Od začiatku mi bolo jasné, že Robert Fico nemôže tento najťažší politický zápas svojej kariéry podobný boju Dávida s Goliášom vyhrať na celej čiare, že bude terčom útokov tak opozície ako aj radikálov z opačnej časti politického spektra, tak bruselskej administratívy ako aj mocných členských štátov EÚ, tak nadnárodných korporácií ako aj rôznych lobistických združení. Bola to vojna – povedané Jiráskovými slovami – „proti všem“, v ktorej bol slovenský premiér príliš osamotený. Nepomáhali mu veľmi ani koaliční partneri. A prezident? Ten sa k téme ani len nevyjadril a namiesto toho sa včera Denníku N vyznal, že má rád zbrane, že má doma zbrojný preukaz na rôzne druhy zbraní, že jeho „jednoducho baví ovládať techniku“, veď napokon – „aj na traktore jazdím, aj zemiaky sadím, aj kombajn som šoféroval, aj všetko možné“ – pochválil sa ako môj šesťročný synovec… Proste sa zdá, že sme minimálne na dva týždne stratili hlavu štátu a viac sa mi túto trápnu situáciu ani nechce komentovať.

Ale to, že premiér je osamelý (často aj vinou jeho osobnej tvrdohlavosti a niekedy až paranoidnej nedôverčivosti) neznamená, že jeho boj nie je spravodlivý. Ficova generácia mi svojou tragikou čoraz viac pripomína generáciu mužov Pražskej jari. Vzdorovali, kým vládali, no nemali odvahu pokračovať v tom do konca a napokon popreli samých seba. Ale nezabúdajme, že kolaborantmi neboli oni. Kolaborantmi boli tí, ktorí ich presviedčali, že nemá význam vzdorovať Sovietskemu zväzu a že sa mu majú podrobiť čo najrýchlejšie a bez výhrad. Presne takto sa správa slovenská opozícia. Tá vykrikuje, že Slovensko svojou neochotou podriadiť sa nezískalo nič, len medzinárodnú hanbu. Ale odkedy je boj za vlastné práva a vlastné záujmy hanbou??“

„Keď čítam vyjadrenia Ivana Korčoka, chce sa mi z neho vracať. Korčok ako novodobý Biľak radil slovenskej vláde jediné: vzdať sa, ustúpiť, uznať, že prehrala, vyhovieť vo všetkom Európskej komisii. Korčokovi dokonca vadilo aj to, že ministerstvo zahraničných vecí poslalo do Bruselu „len“ štátneho tajomníka Mareka Eštoka… Preboha živého, vysvetlite mu už konečne niekto, že Marek Eštok je zahraničnopolitický šerpa predsedu vlády, ktorému Robert Fico najviac dôveruje, je to náš najlepší vyjednávač – koho iného mal na také náročné rokovania poslať?? Ja síce chápem, že keď mal Korčok štátneho tajomníka zväzáka Andreja Stančíka, mohol ho poslať akurát tak po pivo, ale ak „najväčší“ zahraničnopolitický expert progresívcov spochybňuje špičkového diplomata, potom by ma zaujímalo, čo tam tým deckám na letnej škole diplomacie tlačí do hláv. Jeho stranícky kolega Martin Hojsík (nazvime ho novodobý Alois Indra) sa v Európskom parlamente dokonca ospravedlňoval za slovenskú vládu tvrdiac, že Fico nehovorí za Slovensko a že Progresívne Slovensko ochotne príjme všetky podmienky Bruselu. No a príspevok europoslankyne Ľubice Karvašovej k celej tejto diskusii bol, že šírila spôsobom sebe vlastným klebetu, že na Západe vraj Fico lezie všetkým na nervy.“

„Analogicky by som mohol povedať, že väčšine občanov tohto štátu už lezie na nervy neznesiteľne demagogická a deštruktívna politika súčasnej opozície, zvlášť tej progresivistickej, ktorej líder sa napokon aj priznal k prioritnej úlohe škodiť. Títo ľudia deň čo deň dokazujú, že im napriek ich rečiam absolútne nezáleží na Slovensku, totálne im je ukradnuté, či tu väčšina ľudí doslova padne na hubu, lebo oni nie sú ochotní dočasne sa zomknúť a zjednotiť ani vtedy, keď ide o základné záujmy štátu a prežitia jeho obyvateľov. Teraz ma naozaj nezaujímajú márnomyseľné škriepky, kto čo spôsobil, teraz je dôležité, či títo ľudia chápu, čo je v plynovej kríze v hre. Pretože ak samotní kapitáni slovenského priemyslu varujú, že zákaz dovozu zemného plynu z Ruska našu ekonomiku položí, ak regulačný úrad varuje, že úplné zastavenie dovozu ruského plynu bude pre Slovensko likvidačné, potom odporúčam voličom opozície, aby pohli rozumom, ak ich to nebude príliš bolieť, a zamysleli sa nad tým, že ak už tomu nerozumejú, či budú dôverovať viac odborníkom a ľuďom od fachu alebo účelovým ideologickým táraninám opozičných lídrov, ktorí si to predstavujú ako Hurvínek válku. Šesťdesiat rokov sa v tejto časti Európy budovali ťažobné a prepravné kapacity, na ktoré je nastavené celé národné hospodárstvo a odrazu príde nejaký mudrlant s politickým rozhodnutím a myslí si, že sa to dá zmeniť lusknutím prsta okamžite alebo za rok.“

„Sprostým výmyslom boli aj klamstvá opozície a červených denníčkov, že s Ficom sa už nikto nerozpráva a že ho už nepodporuje ani Maďarsko… Lož, lož, samá lož! V stredu vystúpil na tlačovej konferencii maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó a okrem iného povedal: „Slováci doteraz nedostali záruku, ktorú by považovali za dostatočnú. Samozrejme, naznačili sme, že nemôžeme akceptovať zákaz plnenia dlhodobých zmlúv o kúpe plynu, nemôžeme akceptovať zákaz dodávok ropy, pretože tieto zákazy by znamenali, že naše rodiny by museli platiť dva až štyrikrát viac za energie ako doteraz. Zmluva o fungovaní Európskej únie jasne uvádza, že energetická politika je v národnej kompetencii a tento násilný návrh Európskej komisie je očividným porušením národnej suverenity, pretože v podstate presúva energetickú politiku z národnej úrovne do kompetencie Bruselu. Navyše, všetko, čo hovoria, že chcú urobiť, je v skutočnosti pravý opak. Hovoria, že sa dosiahne diverzifikácia, že budeme môcť nakupovať energiu z viacerých zdrojov. Ale bolo by to presne naopak, pretože by nám zostal jeden z dvoch ropovodov a zbavili by nás 26 miliárd kubických metrov vstupnej kapacity plynu. Hovoria, že by nás to urobilo konkurencieschopnejšími, hoci faktom je, že by to zvýšilo cenu energie dvoj až štvornásobne. Hovoria, že to pomôže našej energetickej bezpečnosti. Samozrejme, že nie, robí nás to zraniteľnými, takže je to neprijateľné. Preto podporujeme Slovákov v ich úsilí posunúť sa s komisiou v týchto otázkach vpred.“

Dôvod, pre ktorý Maďarsko nevetovalo 18. balík sankcií je veľmi prozaický – treba ho hľadať v dohodnutej taktike. Jednak je zbytočné, aby dva členské štáty vetovali návrh v tej istej veci, keď na jeho zablokovanie stačí jeden. A jednak Maďarsko predtým odstránilo zo 120 sankcií 18. balíka zhruba polovicu, ktoré podľa slov Szijjárta „tvrdo postihovali maďarské štátne záujmy“. Išli by proti sebe, keby to v takejto podobe odmietli, ale pri inej príležitosti zasa Budapešť zablokuje niečo, čo nevyhovuje ani Bratislave. Ale vrátim sa ešte k jednej poznámke šéfa maďarskej diplomacie. Ten totiž naznačil, že svojvoľný návrh Európskej komisie, ako obísť princíp jednomyseľnosti, môže odporovať Zmluve o fungovaní Európskej únie, konkrétne (a minimálne) článkom 192 – 194. Ďalším logickým krokom Slovenskej republiky ako členského štátu by preto malo byť podanie spomínaného likvidačného návrhu Európskej komisie na Súdny dvor Európskej únie, pretože jedine tento orgán má právo vykladať zakladajúce zmluvy a prípadne zrušiť nariadenie EK.

„Ak si to teda zhrnieme, môžeme polemizovať o tom, či vyjednaný balík garancií od Európskej komisie je dostatočný. Len pritom nezabúdajme na to, že keby to zostalo na súčasnej opozícii, nezískame ani len to, že ktokoľvek z jej lídrov by ani len nezaprotestoval, pretože oni sú lojálnejší Bruselu alebo Kyjevu viac ako Bratislave. Nebudem preháňať, keď poviem, že ich k tejto republike nič neviaže, nerozumejú jej, preto si ani len nespomenuli na výročie vyhlásenia zvrchovanosti Slovenska, lebo im je to v skutočnosti cudzie. Nanajvýš si dokážu tento medzník spojiť s tým, že zvrchovanosť vraj znamená, že sme chceli byť v EÚ a NATO, ako to napísal Korčok, čo je asi také prirodzené, ako keď v prezidentskej kampani prvý raz účelovo držal v ruke slovenskú zástavu. Ale bytostné záujmy tohto štátu nás nesmú rozdeľovať.“

„Ak niektorí opoziční predstavitelia zlomyseľne prskajú, že Fico v plynovej kríze hrá za záujmy niekoľkých oligarchov v energetickom biznise, tak za koho kopú oni? Za záujmy nadnárodných korporácií, ktoré jednu závislosť premenia na druhú – pritom ešte drahšiu, oveľa nespoľahlivejšiu a environmentálne devastačnú? Čo sú toto za priority? Znova sa pýtam, koho títo ľudia zastupujú, lebo aj keď sú v hre záujmy energetického biznisu, v prvom rade tu ide o otázku prežitia odhadom dvoch tretín obyvateľov Slovenskej republiky, ktorým hrozí pád do pásma energetickej chudoby. A to budú také tvrdé dopady, že keď začne rásť počet ľudí, ktorí sa budú pýtať, načo sme, dofrasa, v tej Európskej únii, keď kašle na naše záujmy, tak to nebude sprisahanie extrémistov a putinofilov, ako blúzni predsedníčka Európskej komisie, ale legitímna otázka občanov, ktorým členstvo v tomto zoskupení prestáva dávať zmysel. Pripomeňme si, že otcovia zakladatelia Európskej únie chápali Európu ako civilizáciu vychádzajúcu z kultúrneho a duchovného dedičstva Karolínskej ríše. Súčasní lídri EÚ však pristupujú k Európe technokraticky, vidia v nej len určitý mechanizmus riadenia, ktorý nemá hlbší význam, a preto sa sústreďujú len na pravidlá, predpisy a administratívne postupy. Ale toto nemôže Európu udržať pokope.“

Dnes sa začína v Bruseli prvá rozprava o dlhodobom rozpočte Európskej únie na budúcich sedem rokov. Je možné, že ústupok Roberta Fica súvisí aj s touto udalosťou, v ktorej máme svoje záujmy. Už teraz sú viditeľné medzi členskými štátmi obrovské rozpory. Hoci stav v európskom rozpočte je podstatne horší ako stav slovenských verejných financií, Európska komisia chce investovať oveľa viac do zbrojenia na úkor poľnohospodárov, ktorí sú aj najhlučnejšími kritikmi tohto zámeru. Išlo by aj o výrazný zásah aj do dotačných schém slovenských poľnohospodárov, ktoré im pomáhajú prežívať. Návrh rozpočtu von der Leyenovej vo výške rekordných 2 biliónov eur už odmietlo Nemecko, a práve to si treba všimnúť: keď si chráni svoje záujmy Nemecko, ide o prirodzené právo a keď to robí Slovensko, ide o vydieranie?“

Tento mocenský tlak by sme lepšie zvládali, keby sme dokázali byť súdržní aspoň v životne dôležitých veciach. Ale takýto konsenzus nevyhnutný nielen pre optimálne fungovanie, ale aj pre prežitie štátu v krízových časoch, tu dávno neexistuje. Musím to znovu zopakovať: politická sila, ktorá bojuje proti základným záujmom štátu a spája sa pritom so zahraničnými mocnosťami, nie je opozíciou, ale piatou kolónou. A strana, ktorá sa vyhráža, že „jedným z prioritných a mimoriadne dôležitých krokov novej vlády po ďalších voľbách bude musieť byť rozložiť a pozatvárať túto proruskú kolaborantskú zradcovskú svoloč“ (Jaro Naď), patrí jednoznačne do politického extrému, pričom spoluprácu s ňou by mala vylúčiť každá seriózna demokratická strana a jej činnosť by mali začať monitorovať spravodajské služby. Pretože subjekt, ktorý sa vyhráža neústavným postupom (o trestnoprávnej zodpovednosti rozhodujú v demokracii justičné orgány, a nie vláda), ktorý už raz podobne protiprávne konal (svojvoľné zatváranie ľudí a nepohodlných médií), ohrozuje ústavné zriadenie tohto štátu.

Slovensko je v ohrození. Ak by tu vypukol nejaký väčší konflikt, neprežijeme to. Nie preto, že by nám chýbalo viac Attilov ochotných brániť svoju vlasť (aj to len za tučné všimné). Ale preto, že nemáme dostatočne silnú a vzdelanú politickú triedu schopnú dovidieť za roh. Takú, ktorá aj v rokoch 1915 – 1918 musela veľmi tvrdo pracovať, rokovať a presviedčať veľmoci, že vznik nového štátu uprostred Európy má svoje opodstatnenie a je aj v ich záujme. Keďže po každom väčšom konflikte sa menia hranice, neviem, kto by dnes fundovane bránil Slovensko pred svetom. O tomto rozmýšľajte celé leto a keď sa do veci aspoň trochu hlbšie ponoríte, keď si uvedomíte, z akých hlupákov sa dnes skladajú politické elity, že tu nie je nijaký Štefánik, Hodža, ba ani len Zoch, s hrôzou zistíte, že máme problém. Obrovský problém.