1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Eduard Chmelár: Dialóg je zvyšovaním imunity medzinárodného systému
Politológ Eduard Chmelár reaguje na stretnutie lídrov svetových veľmocí v Číne:
Tento status by sa mohol začať aj tým, že premiér ešte nedorazil z Číny a v parlamente už z toho vypukla žltačka. Ale nechcem zbytočne zľahčovať to, že v posledných dňoch len nemo žasnem nad tým, čo predvádza súčasná opozícia a do akého iracionálneho bahna sa prepadla verejná diskusia na Slovensku.
Niektoré elementárne veci by bolo zmysluplnejšie vysvetľovať škôlkarom ako týmto ignorantom. Ale skúsme to, lebo ako som už viackrát uviedol, týchto profesionálnych luhárov nepresvedčia žiadne fakty, ale triezvo uvažujúcim ľuďom s otvorenou mysľou môžu pomôcť pri lepšej argumentácii a pochopení problému.
Začnime tým, že v Pekingu sa nezišiel žiadny „spolok diktátorov a vrahov“. Generálny tajomník OSN António Guterres nie je diktátor, ale rešpektovaný predstaviteľ svetovej organizácie. Indický premiér Nárendra Módí nie je diktátor, ale predstaviteľ najľudnatejšej demokracie sveta, ktorá má trikrát viac obyvateľov ako EÚ. Prezident 300-miliónovej Indonézie Prabowo Subianto nie je diktátor, ale predstaviteľ krajiny, ktorá je podľa Index of democracy demokratickejšia ako Rumunsko alebo Bulharsko. Predseda juhokórejského parlamentu Woo Won-shik nie je diktátor. Srbský prezident Vučić nie je diktátor. Arménsky premiér Pašinjan nie je diktátor. Podobne 200-miliónová Brazília patrí medzi demokratické štáty.
Mimochodom, zaznamenali ste niekde v našich médiách, že Slovenská republika si v rebríčku prestížneho Index of democracy za rok 2024 polepšila o dve priečky? V roku, ktorý nasledoval za Hegerovou a Ódorovou vládou? V roku, v ktorom šéf SaS Gröhling táral, že je tu diktatúra a šéfredaktor Aktualít Bárdy blúznil, že sme na ceste k tyranii? Aj to o pomeroch na Slovensku veľa vypovedá.
Lož bola aj to, že Robert Fico bol v Pekingu ako jediný politik z krajín EÚ a NATO. Bol tam turecký prezident Erdogan, bulharský vicepremiér Zafirov aj maďarský minister zahraničných vecí Szijjártó.
Súčasný svet sa nedelí na demokracie a diktatúry, nezoskupuje sa podľa hodnôt, ale podľa záujmov. Módího Indická ľudová strana s 200 miliónmi členov je najväčším politickým subjektom na svete s ideológiou podobnou americkým republikánom. Kde sú tam nejaké odlišné hodnoty? Západní lídri nemajú problém stretávať sa so sýrskym diktátorom alebo stredoafrickými diktátormi, ak stoja na ich strane.
Zuzanu Čaputovú nikto nekritizoval za návštevu Spojených arabských emirátov – autokratickej federácie absolutistických monarchií, ktorej bohatstvo je založené na otroctve zahraničných robitníkov. A Ivan Korčok je ten posledný, ktorý má právo komukoľvek vyčítať stretávanie s autokratmi, pretože to bol on, kto ako minister zahraničných vecí inicioval prehlbovanie politickej a ekonomickej spolupráce so Saudskou Arábiou, jednou z najhorších diktatúr a najkrvavejších tyranií sveta. Ťahalo ho tam dlhé roky. Ešte ako štátny tajomník rezortu diplomacie sa blamoval, keď tvrdil, že v Rijáde rokoval s „podpredsedom saudskoarabského parlamentu“ (Saudská Arábia je absolutistická monarchia a nemá parlament).
A pri Korčokovi ešte zostaňme, pretože tento neurotický človek sa nevie zmieriť nielen s prehrou v prezidentských voľbách, ale ani s tým, že premiér Fico dnes žne úspechy v tom, čo sa nepodarilo jemu samému. Ivan Korčok mal ako minister zahraničných vecí „veľký záujem o vzájomne prospešný rozvoj bilaterálnych vzťahov s Čínskou ľudovou republikou, ktorú považujeme zároveň za dôležitého partnera v rámci EÚ“. Aspoň to tvrdil v roku 2020 v rozhovore s čínskym ministrom zahraničných vecí Wang Yiom. Viete, kto mu to prekazil? Prezidentka Čaputová, ktorá na prijatí šéfa čínskej diplomacie vmietla Wang Yiovi do tváre stav ľudských práv v Číne.
Hrdinské, ale výsledkom bolo, že nikto z tej garnitúry sa do Číny nedostal, hoci o to veľmi stáli, nedostali ani len tú možnosť, ako predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, ktorú po kritike Pekingu na letisku potupne odkázali na vchod pre bežných ľudí. Pretože takto sa diplomacia nerobí.
Čína už nie je exotická kolónia z čias ópiových vojen, ale 1,4-miliardová veľmoc prvej kategórie, ktorej zahraničná politika je nesmierne asertívna. Ak tam chcete uspieť, nemôžete to robiť ako Čaputová, ktorá pokazila vzťahy s väčšinou sveta, ale doma bola za hrdinku, lebo vraj bránila liberálne hodnoty. Zmyslom jej úradu je však brániť záujmy štátu, a v tom zlyhala.
Nemci, Francúzi či Poliaci chodia do Číny robiť obchody ako na klavír, preto je totálne hlúpe a scestné vykrikovať, že premiér takej malej krajiny akou je Slovensko by sa mal hanbiť za to, že v priebehu jediného roka tam dostal už druhýkrát pozvánku. Naopak, na to by sme mali byť hrdí.
Nebudem opozícii nalievať rozumy, ale ak sa mala niečoho chytiť, tak to nemalo byť primitívne odsudzovanie samotnej cesty – mala sa pýtať na konkrétne závery a prínos týchto rokovaní, ktoré sa však ukážu aj tak skôr z dlhodobého hľadiska. Lebo od predsedu vlády máme očakávať konkrétne výsledky, ceremoniálna úloha reprezentácie je na mieste v prípade prezidenta.
Od stretnutia Roberta Fica s Vladimírom Putinom nemožno očakávať nejakú sprostredkovateľskú úlohu slovenského premiéra v spore medzi ruským a ukrajinským prezidentom. Na to Slovensko nemá páky, to by sme si mali želať skôr od predsedu Európskej rady Antónia Costu, ktorý bude zajtra tiež v Užhorode a ktorého misia je zatiaľ trochu nejasná.
Mňa zasa mrzí, že namiesto „odovzdávania posolstiev“ ukrajinskému prezidentovi Robert Fico dôraznejšie nepripomenul ruskému prezidentovi mierové riešenie konfliktu. A že na rozdiel od decembra minulého roka, kedy tlmočil Vladimírovi Putinovi v Moskve v podstate rovnaký návrh, ktorý som pre neho vypracoval s bývalým šéfom českej diplomacie Janom Kavanom, zostal v tejto oblasti pasívny a už neponúka Bratislavu ako miesto možných rokovaní ruskej a ukrajinskej strany. Lebo v tom môžeme byť podstatne úspešnejší ako v úlohe priameho sprostredkovateľa.
Ale v každom prípade Robert Fico ukazuje cestu a to, čo robí on, by mal robiť každý. Diskutovať, otvárať dvere (alebo ich nepribuchnúť) a skúšať to predovšetkým s tými, s ktorými máme rozdielne názory. Dialóg je niečo ako zvyšovanie imunity medzinárodného systému a hlavná prevencia proti hrozbe vojny.
To, že sa rúry plynovodov a ropovodov otáčajú smerom na východ, že Putin podpísal v Pekingu dve zmluvy o výstavbe nových plynovodov do Číny, by malo v Európskej únii vyvolať poplach, lebo pravdou je, že Európa viac potrebuje Rusko ako Rusko Európu. My sa však namiesto toho krátkozrako až nepríčetne vytešujeme z toho, že sme sa odrezali od ruských energonosičov a dostaneme sa do priamej závislosti od nespoľahlivého a štvornásobne drahšieho amerického skvapalneného plynu. Kde sú odrazu všetky tie reči o diverzifikácii zdrojov? Európa jednoducho potrebuje lacné a spoľahlivé suroviny z Ruska, akékoľvek iné uvažovanie je neekonomické.
To, že väčšina západných štátov odignorovala oslavy 80. výročia ukončenia druhej svetovej vojny v Pekingu, je z ich strany nesmierne arogantné, je to nepochopenie toho, čo tá apokalypsa pre Čínu znamenala. Peking tieto veci vníma veľmi citlivo a naopak veľmi pozorne si všíma tých, ktorí vzdali obrovským čínskym obetiam náležitú úctu.
V našich médiách ste mohli vidieť a počuť iba paranoidné poznámky Donalda Trumpa o akomsi sprisahaní proti Amerike a žiarlivé výčitky, koľko Američania pomohli Číňanom v druhej svetovej vojne. Ale to Čína nikdy nepopierala. Naopak, práve pri príležitosti spomínaného 80. výročia odvysielala čínska štátna televízia dokument o pomoci USA, Číňania na to nezabúdajú, publikujú štúdie, robia spomienkové akcie, vzorne sa starajú o hroby amerických vojakov. Kde je nejaká reflexia zo strany Západu?
Tu na tomto čoraz viac izolovanom európskom subkontinente stále nechápeme meniacu sa povahu medzinárodných vzťahov. Čína, India a Rusko, ale čoraz viac aj Brazília, Turecko či Pakistan vnímajú tieto veci úplne inak. Šanghajská organizácia spolupráce predstavuje úplne nový typ medzinárodných vzťahov. To nie je aliancia proti niekomu, ale hľadanie vzájomných výhod na báze rovného s rovným.
Už som tu kritizoval čierno-biele videnie Západu, ktorý sa pozerá na medzinárodné vzťahy ako na hru s nulovým súčtom, v ktorej úspech jedného je ohrozením druhého. Ale práve dlhodobo úspešná politika Číny ukazuje, aká je to hlúposť. Číňania si nemyslia, že sú vo všetkom najlepší, nedržia sa hlúpeho fašizoidného hesla „Čína (Amerika, Európa, Slovensko, ktokoľvek) na prvom mieste“, ale umožňujú rásť všetkým.
Tieto štáty majú v nasledujúcich desaťročiach oveľa väčšiu dynamiku rozvoja ako má a bude mať Európa. Tie čísla sú také jednoznačné, že nerozumiem, v akom svete žijú bruselskí byrokrati alebo bratislavská kaviareň, keď to nevidia. Reči takých ľudí ako je bývalý minister zahraničných vecí Miroslav Wlachovský alebo analytik Rado Geist, ktorí protestujú proti ekonomickej spolupráci s Ruskou federáciou, lebo Slovensko viažu sankcie a Rusko nám vraj nemá čo ponúknuť, sú také zaslepené, že ich nemôžem označiť za nič iné ako za návrhy na štátne sebapoškodzovanie.
Podobne ako keď podpredsedníčka Progresívneho Slovenska Irena Bihariová fanaticky až hystericky ziape, že nemáme čo rokovať s takým typom politikov ako je Putin a absolútne nerozumie tomu, že bez rokovania s jej aktérmi sa táto vojna nielenže neskončí, ale môže nekontrolovane prerásť do oveľa širšieho a nebezpečnejšieho konfliktu. A tých rizikových faktorov je čoraz viac a európski predstavitelia to vôbec nechápu.
Generálny tajomník NATO Mark Rutte dnes v Prahe vyhlásil, že to, či bude Ukrajina chcieť na svojom území „západné mierové vojská“ je na rozhodnutí Kyjeva, nie Moskvy. Ale to je čisté šialenstvo a ja len dúfam, že mu to neporadil urazený „ocko Trump“. Aj keby Moskva dôrazne opakovane neodmietla takéto plány a neodkázala, že sa o tom nebude ani baviť, príčetný človek musí chápať, že to, čo bolo príčinou vojny sa nemôže stať jej riešením.
Rutteho slová sú nielen arogantné, ony priamo popierajú závery parížskej Charty pre novú Európu z roku 1990 ako aj závery istanbulského summitu OBSE z roku 1999, ktoré výslovne zdôrazňujú, že bezpečnosť je nedeliteľná, že nemožno vytvárať bezpečné zóny na úkor druhých a nemožno ignorovať bezpečnosť iných štátov.
Z tohto dôvodu by dnešné patetické vyhlásenie „koalície ochotných“, že po dosiahnutí prímeria vojaci 26 krajín napochodujú na Ukrajinu chrániť ju „na zemi, na mori i vo vzduchu“, bolo vyslovene komické, keby nebolo tak desivo šialené. Nemusíte byť expert na medzinárodné vzťahy, aby ste si uvedomili, že týmto návrhom dosiahne k vojne ochotný tábor iba to, že Rusko na prímerie nepristúpi a ak na Ukrajinu vojská NATO napriek tomu vstúpia, rozpútajú tým tretiu svetovú vojnu.
Samozrejme, že Rusko má rovnako ako my legitímne bezpečnostné záujmy a obavy (či už oprávnené alebo neoprávnené), ktoré možno rozptýliť jedine rokovaním, nie vyhrážkami alebo ignorovaním. Práve z tohto dlhodobého ignorovania ruských obáv sa zrodila súčasná vojna na Ukrajine. Ruská invázia bola síce v rozpore s medzinárodným právom a zjavne aj takticky nepripravená, ale vyprovokovala ju politika Západu. Možno si v ruskom generálnom štábe povedali, že dlhodobé trendy zatláčania Ruska a približovania vojenskej a spravodajskej infraštruktúry NATO k jeho hraniciam sú také zjavné signály na prípravu vojny, že sa musia pokúsiť odraziť ju skôr ako bude neskoro. To síce neospravedlňuje vojenskú agresiu, ale vysvetľuje to riziká, ktoré na Západe nechcú vidieť.
Keď šéfka prepytujem európskej diplomacie Kaja Kallasová namiesto toho, aby si robila svoju robotu, bubnuje do vojny a obviňuje Čínu, že pomáha Rusku bojovať proti Ukrajine, zjavne nevie, o čom rozpráva. Keby sa Čína zapojila do tejto vojny, do niekoľkých týždňov je po nej.
Peking namiesto toho varuje svet, že stojí medzi vojnou a mierom a rozvážne sa usiluje budovať mierovú infraštruktúru namiesto tej vojenskej, ktorú nám tu rozťahuje NATO. Nemusím zdôrazňovať, ktorá cesta je perspektívnejšia a udržateľnejšia.
Zdroj: fb Eduard Chmelár
K téme
Najčítanejšie za týždeň
Neprehliadnite
Bezplatné novinky z Nitry raz týždenne:
Máte tip na článok? Napíšte nám TU
