1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Eduard Chmelár: Európski lídri sa správajú ako sabotéri mierového procesu
Eduard Chmelár o nadchádzajúcej vrcholnej schôdzke prezidentov USA a Ruskej federácie:
Nadchádzajúca vrcholná schôdzka prezidentov USA a Ruskej federácie by mohla mať predpoklady na to, aby sa stala minimálne udalosťou roka. K jej možnostiam som však čoraz skeptickejší. Donald Trump urobil všetko pre to, aby po 158 rokoch zopakoval na tom istom mieste majstrovský kúsok svojho predchodcu Andrewa Johnsona, ktorý od cára Alexandra II. kúpil ruskú kolóniu Aljašku za 7,2 milióna dolárov. Aj obchodník Trump by rád nejaké územie kúpil, prípadne vymenil. Na takúto vysokú hru však nemá karty a navyše má proti sebe veľmi ťažkého súpera, ktorý má na rozdiel od neho veľmi jasnú koncepciu toho, čo chce dosiahnuť.
Prvý krok zbabral hneď na začiatku. Jeho vyjednávač Steve Witkoff si zle vysvetlil požiadavky Vladimíra Putina, ktoré mu tlmočil ruský prezident na prijatí v Kremli. Witkoff po stretnutí informoval šéfa Bieleho domu, že Rusko navrhuje stiahnutie svojich síl zo Záporožia a Chersonu výmenou za uznanie Krymu. V skutočnosti Putin navrhol „mierové stiahnutie sa“ zo Záporožia a Chersonu, pričom americký vyjednávač nepochopil, že stiahnuť sa majú Ukrajinci, a nie Rusi. To, čo americký diplomat pochopil ako gesto dobrej vôle, formuloval ruský prezident ako požiadavku.
Toto správanie Moskvy môže kadekoho pohoršiť, ale na to, aby ste mu porozumeli, musíte opustiť plané moralizovanie a pokúsiť sa analyzovať situáciu racionálnejšie a bez zbytočnej ideologizácie. Z vojenského, politického i strategického hľadiska je Rusko pred piatkovými rokovaniami vo výrazne silnejšej pozícii a nemá sa kam ponáhľať. Väčšina politických prejavov a mediálnych komentárov sa sústreďuje na potrebu vyhlásenia prímeria, ale prímerie je vo všeobecnosti skôr výsledkom než podmienkou mierových rokovaní, ako to ukazujú skúsenosti z Bosny, Konga, Mozambiku, Severného Írska alebo Sudánu. Navyše, Moskva má praktické dôvody, prečo uprednostňuje (akokoľvek dlhé) rokovanie o trvalej mierovej zmluve pred mesačným prímerím. Tu sú minimálne štyri z nich:
1. Putin si nie je istý, či Trump kontroluje Zelenského. Napríklad 6. augusta 2024 Zelenskyj napadol Kurskú oblasť bez toho, aby o tom informoval Bidena. A 1. júna tohto roku Zelenskyj zničil niekoľko ruských strategických bombardérov bez toho, aby o tom informoval Trumpa. Zelenskyj je neriadená strela, ktorý mení názory častejšie ako počasie a nepredvídateľné osoby sú pre uzatváranie akýchkoľvek dohôd nedôveryhodné.
2. Zelenskyj neponúka nijaký ústupok na zastavenie vojny. Každý deň v zúfalstve vyzýva na prímerie bez toho, aby niečo navrhol. Ja viem, že to isté by niekto mohol povedať aj o Putinovi, ale Zelenskyj teraz nie je v pozícii, že by si mohol klásť iba požiadavky.
3. Rusi vyhrávajú a Ukrajinci ustupujú. Toto je jednoduchá rovnica. Nepoznám z dejín vojenstva prípad, že by sa útočník jednoducho a bez podmienok stiahol práve vo chvíli, keď môže svoje ťaženie víťazne dokončiť.
4. Putin vie, že Európa by prímerie využila iba na dodávky zbraní Ukrajine, a preto nemá dôvod prijať z jeho pohľadu nezmyselné podmienky, ktoré ho po obnovení bojov dostanú do nevýhodnej pozície.
O Putinovi si môžeme myslieť, čo chceme, ale ruské požiadavky sú na rozdiel od ukrajinských alebo západných dlhodobo konzistentné a čitateľné – to len my ich odmietame brať do úvahy. Preto požiadavku koalície ochotných, aby sa Ukrajina stala členom NATO, nemôžu v Kremli chápať inak ako sabotáž mierového riešenia konfliktu, lebo ak Rusko na niečom od začiatku tvrdo trvalo, ak bolo niečo hlavnou motiváciou tejto vojny, tak to bolo rozširovanie Severoatlantickej aliancie na východ a s tým spojené ruské bezpečnostné záujmy.
Pripomeňme, že Zelenskyj a jeho západní spojenci tri roky opakovali ako mantru, že s Putinom sa nesmie rokovať. Ukrajinský prezident si tento zákaz dokonca presadil do ústavy. Predstavitelia súčasnej opozície vyhlasovali každého, kto apeloval na to, že tento konflikt nemá vojenské riešenie, že by sa mal vyriešiť diplomatickou cestou a že by sme ho nemali eskalovať dodávkami zbraní – vlastizradcom, kolaborantom, ruským agentom a niekedy aj horšie. A dnes všetci kvília, prečo ich nechce Donald Trump prizvať za spoločný stôl, Volodymyr Zelenskyj vyzýva na priame rokovania s ruským prezidentom, ktorého doteraz odmietal a dourážal a Ivan Korčok, ktorý doteraz vyčítal slovenskej vláde, že presadzovala naše záujmy na východe, jej dnes zmätene (ako čerstvo prebudený dezorientovaný človek) vyhadzuje na oči, že jej je jedno, čo sa vo svete deje… Pripadá vám toto normálne?
Stanovisko európskych spojencov je v tom lepšom prípade smiešne – akoby si galský kohút myslel, že je pterosaurus. Európska diplomacia za tri a pol roka konfliktu nepriniesla nijaký vlastný návrh, žiadnu konkrétnu iniciatívu, a ani teraz nemá nič, len opakovanie nezmyslov. Korčokova požiadavka, že „o podobe mierovej dohody nesmie rozhodnúť nikto iný okrem Ukrajiny“ a že členstvo v NATO je „suverénnym právom Ukrajiny“ búra zvyšky mýtov o údajne „špičkovom“ diplomatovi, lebo takéto návrhy sú smiešne, hlúpe a nebezpečné – ich jediným dôsledkom je totiž pokračovanie vojny. A ak sa niekto oháňa právami Ukrajincov a pokúša sa falošne hovoriť za nich, tak nijaký hlas neprehovoril silnejšie ako čerstvý, vo štvrtok zverejnený prieskum Gallupovho inštitútu, ktorý ukázal, že až 69 % občanov Ukrajiny si želá čo najskoršie ukončenie vojny. Len 24 % Ukrajincov stojí za Zelenského pôvodne vytýčenou chimérou „boja až do konečného víťazstva“. Tieto výsledky sú v dramatickom kontraste s prieskumom, ktorý uskutočnil Gallupov inštitút na začiatku konfliktu v roku 2022, keď vojnu až do porážky Rusov podporovalo až 73 % Ukrajincov.
Nešťastní Ukrajinci, ktorých vysídlili alebo ktorým zničili domovy, totiž stratili už tak veľa, že vedia, že to už nikdy nebudú môcť získať späť, že nemôžu odovzdať svoje dedičstvo, svoje tradície a svoju identitu ďalším generáciám. Milióny Ukrajincov sa rozpŕchli do zahraničia a veľká väčšina z nich sa už pravdepodobne nikdy nevráti. Dnes sa sami seba pýtajú, či nejaký pochybný vojenský zisk stál za stratu ich manžela, brata, syna alebo priateľa, stávajú sa smelšími a hovoria, čo si naozaj myslia. Je totiž smiešne, ak sa západné elity prebudili až teraz, keď im zmenili nadiktovaný zákon, že na Ukrajine je nejaká korupcia. Opakujem tie čísla zo štatistík až do omrzenia: Volodymyr Zelenskyj zakázal 11 opozičných strán, väčšinu opozičných médií, vyhnal nezávislých intelektuálov do exilu a Index of democracy hodnotí jeho režim dlhodobo ako hybridný, nie demokratický. Nečudujem sa, že si tohto autokrata berú za vzor Šimečkovi progresívci alebo Naďovi „demokrati“, ale vari v tej vyspelej demokratickej Európe nie je nikomu čudné, že sme neeuropeizovali Ukrajinu, ale ukrajinizovali sme Európu?
Trumpova mierová iniciatíva má malú šancu na úspech, pretože je chaotická a pretože nemá podporu rozhodujúcich mocenských centier. Nemám na mysli tie politické. Myslíte si, že nás donútili vynakladať 5 percent HDP na zbrojenie a platiť americkým zbrojovkám 600 miliárd za zbrane preto, aby im všetky tieto obludné kšefty prekazil nejaký mier? Neviem si predstaviť, že Rusko bude súhlasiť so zastavením vojny, kým Európska únia podpisuje zmluvy na vyzbrojenie Ukrajincov po zuby, kým bude oficiálnym plánom Európy zmeniť Ukrajinu na jeden z najozbrojenejších štátov kontinentu. Putin nie je hlupák, aby Zelenskému skočil na to, že jednou rukou žiada prímerie, druhou zbrane a zároveň sa chce stretnúť s ruským prezidentom. Kým bude takto podvádzať, nestane sa tak. Platí klasická poučka, že tam, kde sa zbrojí, tam sa bude aj zabíjať, že zbrane sa nevyrábajú preto, aby hrdzaveli v skladoch, ale aby sa použili vo vojnách.
Najväčší problém Trumpovej administratívy spočíva v tom, že príliš často improvizuje a ani v tomto prípade nemá premyslený plán. Keď je Trump v úzkych, dáva svojej frustrácii úplne voľný priechod, a tak prechádza od vyhrážok, že mierovú iniciatívu opustí, cez pozastavenie vojenskej pomoci Ukrajine, až po jej obnovenie, sľub nových zbraní a napokon hrozbu 100-percentných ciel pre krajiny obchodujúce s Ruskom, ak Putin nebude súhlasiť s jeho nikdy nedefinovanou „dohodou“ do 50 dní, do 12 dní, do desiatich…
Takýto postup má naozaj veľkú šancu na zlyhanie. Preto ma prekvapuje (ale vlastne ani veľmi nie, keď vidím, aké kádre dnes stoja na čele štátov), že západné krajiny namiesto takéhoto nepremysleného chaotického konania nevyužijú svoje bohaté historické skúsenosti s uzatváraním alebo sprostredkovaním zložitých konfliktov v Bosne, Burundi, Kambodži, Kongu, Salvádore, Etiópii, Eritrei, Guatemale, Nikarague, Mozambiku, Namíbii, Angole, Severnom Írsku a Sudáne – aby som spomenul aspoň tie najznámejšie z posledných desaťročí. Tri z týchto vojen – v Konžskej demokratickej republike, Mozambiku a Sudáne – si vyžiadali viac obetí ako odhadovaných 300 až 400 tisíc, ktoré doteraz zahynuli na Ukrajine.
Aj v týchto konfliktoch predsa existovala spočiatku nedôvera, či je tá alebo oná strana skutočne pripravená rokovať o ukončení vojny. Ale toto mierotvorcov, ktorí boli úprimne odhodlaní dospieť k mieru, nikdy neodradilo. Vedeli, že to bude zložité a vedeli aj to, že pri účelových obvineniach, že my chceme mier, ale ten druhý nie, bude nevyhnutný nejaký mediátor, nejaký sprostredkovateľ. Zvyčajne to bola OSN, skúsený štátnik, prípadne rešpektovaná mimovládna organizácia. Mediátori používajú rôzne taktiky vyjednávania i nátlaku, stanovujú programy stretnutí, termíny pre kľúčové rozhodnutia, zabezpečujú technickú pomoc a usilujú sa znižovať napätie alebo nedôveru medzi účastníkmi. Väčšina takýchto procesov trvá najmenej dva roky, niekedy sa počas nich dosiahne prímerie, inokedy nie, ale dôležité je, že to má všetko štruktúrovaný rámec, ktorý pri Trumpovej iniciatíve nevidím.
Kto toto spochybňuje, nepozná pravidlá vyjednávania. Buď sa s nimi ešte nikdy nestretol alebo len demagogicky zneužíva situáciu, ako to robí dnes zlomyseľná Kaja Kallasová, ktorá sa nedokáže odosobniť od svojich šovinistických predsudkov alebo za compom štekajúci Ivan Korčok, ktorý sa úplne opustil. Preto treba vysvetliť: samozrejme, že pri takomto type konfliktov je žiadúce, aby sa na základnej kostre budúcej zmluvy dohodli najprv dvaja aktéri tejto zástupnej vojny. Nikto nikdy nepovedal, že Ukrajina bude z rokovaní vylúčená – ale bude prizvaná až v ďalšom slede. Sú na to minimálne dva dobré dôvody. Jednak už spomínané praktické (veľmoci prídu s určitými návrhmi, ktoré dajú na schválenie Ukrajine). A potom je tu problematická samotná osoba Volodymyra Zelenského.
Už som ho viackrát označil za takého „ukrajinského Matoviča“ – za patologického klamára, ktorý ustavične až zmätočne mení postoje, a nie je tým pádom dôveryhodný. Trefne ho okomentoval aj maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý vyhlásil, že ten chlap nikdy neprekročil tieň komika, je zvyknutý na publikum, teatrálnosť svojich vystúpení, ale medzi štyrmi očami sa s ním nedá rozprávať o ničom hlbšom, chýba mu akákoľvek politická skúsenosť či analytické schopnosti. Ešte tak prijímať lichôtky od zamilovaných slovenských progresívcov – to zvládne – viac sotva. V neposlednom rade si treba uvedomiť, že tento konflikt nemá len regionálny charakter, že môže byť vyriešený iba zmenou bezpečnostného poriadku, preto v konečnom dôsledku nestačí len prizvanie Ukrajiny k spoločnému stolu. A nestačí ani prítomnosť jeho európskych chránencov. Pozvánku by mali dostať aj kľúčové mocnosti globálneho Juhu ako Čína, India či Turecko a zainteresované krajiny ako Brazília, Saudská Arábia, prípadne Katar a Spojené arabské emiráty.
Malú nádej na dosiahnutie dohody dáva možnosť, že si jednotliví aktéri konfliktu uvedomia bezvýchodiskovosť situácie. Ak Ukrajina odmietne navrhnuté podmienky, s najväčšou pravdepodobnosťou príde o vojenskú a finančnú pomoc USA. Aj keď to Kyjev a Brusel zatiaľ nedokážu stráviť, žiadna mierová dohoda v budúcnosti by pri predpokladanom vývoji na fronte nedokázala Ukrajincom priniesť lepšie podmienky. K tomuto bezpochyby ťažkému rozhodnutiu by ich mali motivovať nielen spomínané výsledky prieskumu verejnej mienky, ktoré hovoria jasnou rečou, že Ukrajinci už bojovať nechcú, ale aj vyhlásenie českého prezidenta Petra Pavla, ktorého hádam nikto nebude považovať za ruského trolla a ktorý (skôr ako skúsený vojak než štátnik) povedal: „Dočasná ruská okupácia častí ukrajinského územia môže byť cenou za prežitie Ukrajiny ako zvrchovaného štátu.“
Ak sa rozhodne odmietnuť Trumpove návrhy Rusko, zaviaže tým svojich obyvateľov k možno nedosiahnuteľnému cieľu úplného víťazstva. Zároveň stratí jedinečnú príležitosť obnoviť slušné vzťahy so Spojenými štátmi a zbaviť sa bremena ekonomických sankcií. No a ak zablokujú mierové riešenie európske vlády, pripúta ich to k neobmedzenej podpore Ukrajiny bez USA, na čo nemajú podporu vlastného obyvateľstva.
Mimochodom, Ukrajina sa nemá čo urážať na slová slovenského premiéra Roberta Fica, lebo povedal iba to, čo hovorí Donald Trump, ku ktorému Volodymyr Zelenskyj vzhliada a rešpektuje ho. Hysterické stanovisko slovenskej opozície, ktorá opäť raz podržala Kyjev, a nie Bratislavu, je preto už tradične trápne a nevlastenecké. Dokonalé riešenie, ktoré by ukončilo túto vojnu, už dávno neexistuje. To, ktoré sa formuje, však vyzerá aspoň realisticky vzhľadom na to, čo sa dá za týchto okolností dosiahnuť. Ak nechceme, aby umreli ďalšie státisíce Ukrajincov a Rusov, všetky strany majú povinnosť vzdať sa svojich maximalistických snov a sústrediť svoje úsilie na dosiahnutie mieru.
Zdroj: fb Eduard Chmelár
K téme
Najčítanejšie za týždeň
Neprehliadnite
Bezplatné novinky z Nitry raz týždenne:
Máte tip na článok? Napíšte nám TU
