Exminister Draxler: Žiadna krajina nie je silná bez silného školského systému
Bývalý minister školstva Juraj Draxler: Žiadna krajina nie je silná bez silného školského systému
Jediná vec ohľadom školstva, ktorá v ostatných mesiacoch trochu zarezonovala v médiách, bol únik maturitných otázok. To sa riešilo práve tento týždeň.
V skutočnosti by to nemal byť ten hlavný škandál ani len v súvislosti so samotnými maturitami.
Ich súčasťou totiž ostávajú rôzne nezmyselné otázky: jednak bezkontextové otázky zo slovenského jazyka a literatúry viažúce sa k nejakým všeobecne ničnehovoriacim opisom aspektov literárnych diel, jednak značne bezobsažné úlohy so slohu.
Už pred rokmi som avizoval, ako maturity hodlám pomerne rýchlo zmeniť. Potom som post šéfa rezortu musel po krátkej dobe opustiť (a prenechať SNS) a odvtedy sa nielen s maturitami, ale vlastne s ničím podstatným veľa neudialo.
Ale práve maturity sú celkom dobrým odrazom širších problémov školstva, aj v tej časti, ktorá sa týka jazyka, komunikácie a literatúry:
Britský študent musí v eseji rozobrať konkrétnu otázku viažucu sa napríklad k nejakému dielu Shakespearea, pričom musí demonštrovať schopnosť chápať rôzne súvislosti v deji či symbolike.
Francúzsky študent podobným spôsobom predstavujem napríklad, techniky a motívy v literárnom diele Madame de La Fayette či nejakého predstaviteľa moderného románu (už len tou šírkou obsiahnutých diel toho civilizačne veľa načerpávajú). Otázky sú formulované tak, aby preverili schopnosť inteligentne čítať, vnímať rôzne aspekty textu, kategorizovať, konceputalizovať a prezentovať.
Naopak chudák slovenský študent musí odpovedať na hlúposti typu „Ktoré znaky jazykového štýlu nájdeme v ukážke?“ A vyberá si z batérie výrazov ako verejnosť, dialogickosť, variabilnosť…
Akoby to nestačilo, musí ešte napísať sloh, teda „zamyslenie“ na nejakú tému, bez toho, aby bolo jasné (jemu aj zadávateľom), na čo táto úloha vlastne slúži.
Pritom dopad tejto ťarbavosti vo vzdelávacej politike nie je len v tom, že máme zé výsledky v PISA testoch (napr. slovenskí žiaci majú problém chápať, čo v texte je a čo nie je) a bedákame nad tým.
Ten dopad cítiť v reálnom živote: neschopnosť baviť sa navzájom v logickej nadväznosti, konzistentne a konzekventne, neschopnosť ľudí chápať zložitejšie texty a triediť si informácie. Ale tiež v tom, ako vyzerá práca s textami, od pracovných memoránd po, napríklad, scenáre.
Pri humanitných témach je tá nemohúcnosť najvypuklejšia, konceptualizujú sa zložitejšie ako prírodné vedy, matematika a technika (ktoré sa dajú do značnej miery proste odkopírovať z medzinárodných vzorov), ale ani v tých ďalších oblastiach nie je vzdelávanie vo všeobecnosti uchopené práve efektívne.
A potom sa ostentatívne pozastavujeme nad tým, že študenti, ktorí sa chcú niečo naozaj naučiť, pri prvej možnej príležitosti odchádzajú za hranice.
Nie, nijako to nezachránia schémy „platenia študentom, aby ostali na Slovensku“. Ak si študent má vybrať medzi menej kvalitným a kvalitnejším štúdiom, my mu zaplatíme, aby si zobral to menej kvalitné? To má akú logiku?
Bohužiaľ, vzdelávacia politika vyzerá tak, ako vyzerá: z ostatnej „reformy“, ktorá začala za Grohlinga a pokračuje doteraz, je najmä výživné rozdeľovanie rôznych grantov, keďže sú na to peniaze z Plánu obnovy.
Mezitým vo vede: kvalitnejší vedci zúria na to, ako ministerstvo nedávno predstavilo dotačnú schému, ktorá v skutočnosti do značnej miery financuje podvodné hranie sa na vedu (ďalší dôvod nepôsobiť v takom prostredí). A takto by sa dalo pokračovať.
O školstve sa hovorí málo a aj v najbližšom období sa o ňom bude hovoriť viac politicky, ako z hľadiska reálnych problémov (na jar sa zrejme rozvinie silná vlna útokov z národnejšie orientovaných kruhov proti súčasnému ministrovi).
Iste, školstvo je ťažká téma. O iných rezortoch sa dá, aj keď to nie je bohviečo, premýšľať s jednoduchou linearitou: ak sa nestavia, tak treba tlačiť na to, aby sa stavalo (buď tlačiť na kreslenie plánov alebo dodanie financií), pri sociálnych otázkach treba špekulovať, ako prerozdeliť peniaze, a podobne.
Školstvo a veda sa tomu vymykajú. Sú to zložité témy, s mnohými nuansami, nedá sa o nich hovoriť tak nejak príjemne zjednodušujúco, „gazdovsky“ (iste, aj tu sa pár takých klišé nájde, ale je ich tak málo, že vám to nevydá ani na minútu prejavu).
Pritom vzdelávanie je naozaj zrkadlo: budúcnosti. To, ako dnes komunikujú mladí ľudia v triedach, aké správanie nasávajú od ľudí okolo seba (učiteľov, trénerov, ale aj iných ľudí, ktorých v rámci vyučovania stretávajú – alebo nestretávajú), ako sa učia riešiť problémy, ako vnímajú spoločnosť, a čo v sebe majú z hľadiska vedomostí a zručností, to všetko vo veľmi veľkej miere určuje, ako bude spoločnosť vyzerať o pár rokov neskôr.
Trieda strednej školy dnes je vo veľkej miere obraz Slovenska o 7, 8 či 10 rokov.
Ak sa mladý človek učí, zväčša podprahovo, správať neurastenicky, alebo si kvôli nude, ktorou prechádza, vybuduje letargický postoj k životu, ak sa učí najmä problémy neriešiť a vyhovárať sa, ak nevie vnímať rôznorodé motivácie ľudí okolo seba, ak nevie pomenúvať vlastnosti či vzťahy, no tak taká bude aj spoločnosť o pár rokov: ľudia neuroticky po sebe poštekávajúci, lebo sa nevedia dohovoriť, spoločnosť rozpadnutá do nevraživých táborov, domové schôdze, pracovné schôdze, klubové schôdze ako prehliadky nekonštruktívnych „vyjadrení názorov“ a podobne.
Ak mladý človek nie je už školou vedený k pocitu užitočnosti, ak sa správa inteligentne či tvorivo alebo dáva správne otázky, ak sa človek učí len nútením a pre známky a pre diplomy a nezískava objavovaním krásy fyziky, biológie či chémie pocit rešpektu k civilizácii, ktorá tie zákony odhaľovala, ak nezískava vedomosti tak, že ich má naozaj ohmatané a teda ich vie hocikedy neskôr podľa potreby znovu začať vnímať…
…no tak budeme mať spoločnosť, kde sa ľudia nebudú mať chuť ale ani schopnosť vzdelávať aj po škole, kde si dôchodcovia budú cez fejsbúk vymieňať antilogické argumenty a vývody a otázky, ktoré by nemali, ak by reálne pochopili učivo, ktoré mali niekde na strednej či dokonca základnej škole, a spoločnosť kyslo komentujúcu namiesto toho, aby bola spoločnosťou tvoriacou.
A naopak, tam, kde sa podarí budovať na tých aspektoch školstva, vďaka ktorým je v krajine pre zmenu v niektorých oboroch celkom slušné množstvo technických zručností, aj základy veľmi slušnej vedy v rôznych oblastiach, to dá základ pre slušný rozvoj. Tak, ako si v chaose 90. rokov krajina zachovala nejaký potenciál rozvoja, na ktorom potom mohla stavať, keďže tu proste sme schopní vyrábať, a niekde aj navrhovať, relatívne sofistikované veci.
Iste, človek sa neučí, ani hodnoty nenasáva, len v škole. Ale štátny vzdelávací systém je stále tým najsilnejším motorom zručností, vedomostí, aj hodnôt.
Ak mu nevenujeme pozornosť, dôvod je jasný: nezáleží nám na budúcnosti tejto spoločnosti.
Zdroj: FB Juraj Draxler
K téme
Najčítanejšie za týždeň
Neprehliadnite
Bezplatné novinky z Nitry raz týždenne:
Máte tip na článok? Napíšte nám TU
