Juraj Draxler: Denník N predstavil takmer dokonalý príklad mediálnej propagandy
Exminister školstva Juraj Draxler poukázal na propagandu Denníka N:
Denník N predstavil niečo takmer dokonalé: Takmer dokonalý príklad mediálnej propagandy.
A naozaj to stojí za krátky rozbor. Lebo takto sa efektívna propaganda robí. Skutočne.
Tentokrát kúsok propagandy nie je priamo redakčnou prácou Nka. Prevzali totiž článok The Washington Post, hlásnej trúby amerického establišmentu. Ale práve v tom sú média ako N mimoriadne propagandisticky užitočné: šíria do svojich lokalít správy zostavené vo Washingtone a v podobných centrách moci.
O čom článok v Poste je? O údajných únosoch detí Rusmi z Ukrajiny. Téma drásajúca, priam rozorvávajúca. Text tému ilustruje na príbehu konkrétneho ukrajinského chlapca.
Je to celé veľmi emotívne podané: chlapec takmer skončil v Rusku, málo chýbalo, ešte mu aj hrozila amputácia nohy, teraz je šťastný pri babke v Užhorode. Rusi unášajú deti. Rusi. Deti. Únosy.
AKURÁT, ŽE:
1. Keď si text pozorne prečítate, tak je, naopak, takmer ukážkovým príbehom spolupráce pri návrate detí na rodnú hrudu. Chlapca, sirotu, ktorej pri bojoch zahynula matka, zobrali ruskí vojaci do nemocnice, kde ho operovali, potom bol v nejakom centre, kde sústredili deti zo zabratých území.
Vo videu z centra ho videla babka, na ukrajinskej strane. Skontaktovala sa s ruskou stranou cez ukrajinskú prezidentskú kanceláriu, odletela do Ruska, dokonca súkromným lietadlom ruského oligarchu. A išla si po chlapca.
Celé je to posiate emotívnymi výrazmi a vetami ako „propagandistické video“, „nie som Rus, som Ukrajinec“ a podobne.
Ale ak tie rozvité vety s farbistými opismi vynecháme, tak proste chlapca, ktorý v konflikte skončil na ruskej strane, si po pár týždňoch zobrala od Rusov babka na ukrajinskú stranu. Koniec.
2. Ešte dôležitejšia vec: Aj v tomto článku sa hovorí o tom, že vraj je zdokumentovných 19500 prípadov unesených ukrajinských detí. Článok tvrdí, že takto to má zdokumentované databáza, ktorú udržiava Humanitarian Research Lab, pracovisko Yale Univestiy.
Akurát že – nemá. Link na pracovisko, ktorý je priamo v článku, nevedie na žiadnu databázu 19500 detí. Tu ťažko povedať, či The Washington Post bohapusto klame, alebo sa autorka sama stala obeťou propagandy.
Ako? A teraz, prosím, pozor. Je to naozaj pekný príklad. Dlhodobo sa totiž v článkoch v západnej aj ukrajinskej tlači o 19500 deťoch píše takto: „Program realizovaný Humanitárnym výskumným laboratóriom pod Yaleovou univerzitou v rámci Observatória konfliktu State Departementu použil biometrické dáta a satelitné snímky na trasovanie detí unesených Ruskom. Potvrdených bolo najmenej 19500 unesených ukrajinských detí od začiatku invázie, pričom len 1200 sa vrátilo, podľa ukrajinskej databázy Deti vojny.“
Citát je z novín Kyiv Independent.
No? Vidíme, čo sa tu deje? 🙂 Toto: máme tu informáciu o pracovisku Yale Uni a o 19500 deťoch. Tieto dve informácie sú v DVOCH oddelených vetách a tá druhá sa už neodvoláva na dané pracovisko, ale na istú ukrajinskú databázu (ktorú má síce ukrajinská vládna stránka, ale tá čerpá z nejakej obskurnej mimovládnej aktivity, čo je ďalšie zamotanie príbehu).
Pri menej pozornom čítaní si veľa čitateľov ale tieto dve informácie prepojí a bude sa domnievať, že číslo 19500 potvrdila Yale University. Trúfam si tvrdiť, že drvivá väčšina čitateľov to takto pochopí. Takéto „zlievanie“ je totiž veľmi, ale naozaj veľmi efektívna manipulačná technika (Iný príklad: „13 tisíc ľudí je po vojne v Kosove stále mŕtvych a nezvestných“ – veľa ľudí si z článku používajúceho takúto formuláciu odvodí, že po roku 1999 ostalo v Kosove 13 tisíc mŕtvych. Nie, že sú tam nezvestní ľudia, čo je pomerne prirodzené v krajine, kde roky dobre nefungovali oficiálne úradné zoznamy, lebo ich Kosovčania bojkotovali, a odkiaľ sa po konflikte ľudia rozpŕchli po celej Európe).
No a čo teda hovorí pracovisko na svetoznámej univerzite? V ich ostatnej správe sa hovorí, že majú vraj zdokumentovaných nie 19500 ani 1950 ale 314 detí, ktoré sa počas vojny ako siroty ocitli na ruskej strane a tá ich dala do svojho programu na osvojenie.
Iste, celá téma obsahuje niektoré relevantné otázky: urobilo Rusko dosť preto, aby o konkrétnych deťoch dávalo vedieť ukrajinskej strane? Do akej miery je obhájiteľný ruský program rýchlych adopcií a udeľovania ruského občianstva?
To sú naozaj dôležité otázky, sám si netrúfam povedať, či by z nich ruská strana vyšla dobre alebo nie.
ALE je to iná téma ako krik o údajných tisíckach a tisíckach „ukradnutých detí“.
Článok Postu, ktorý Denník N uverejnil, je krásnym príkladom toho, ako sa tento príbeh udržiava v povedomí bežných čitateľov, z ktorých väčšina proste nebude schopná tieto pomerne sofistikované manipulácie odhaliť.
A celkom určite to uverejnenie nebude trápiť šéfredaktora N Kostolného. Ako som už viackrát zdokumentoval, jeho netrápi aj uverejňovanie úplne očividných klamstiev.
Toto je vojna nielen tá krvavá, na poliach východnej Ukrajiny, ale aj informačná. A ľudia sú propagandou masírovaní naozaj intenzívne. Niekedy je tá propaganda hlučná a ľahko identifikovateľná. Ale často takáto, sofistikovanejšia.
A v princípe jednoducho podlejšia.
Zdroj: fb Juraj Draxler
K téme
Najčítanejšie za týždeň
Neprehliadnite
Bezplatné novinky z Nitry raz týždenne:
Máte tip na článok? Napíšte nám TU
