Martin Ribár prezradil jednu lekciu, ktorú dostal pred pár rokmi…

JUDr. Martin Ribár, advokát a predseda OZ ZA DEMOKRACIU A PRÁVNY ŠTÁT o jednej lekcii, ktorú dostal pred pár rokmi … poďte si ju prečítať:

…ale mňa nezaujímajú Tvoje problémy, ja chcem, aby si bol veselý a srandovný ako vždy!!

Niečo „na odľahčenie“ zo života – o jednej „lekcii“, ktorú som dostal..

Milí naši sledovatelia, všetci – už je tých všetkých „ťažkých“ tém, ktoré sa na nás všetkých valia nonstop zo všetkých strán, naozaj viac ako dosť.. preto vám všetkým dnes prinášame niečo naozaj „na odľahčenie“.. o jednej „lekcii“, ktorú som dostal pred pár rokmi..

Poznáte to sami – niekedy už od únavy a toho večného naháňania sa, ani neviete aký je deň v týždni, nekončiace povinnosti, deti, domácnosť, problémy doma, problémy v práci, negatívne a frustrujúce správy z každej strany… a do toho všetkého ešte príde „deň – blbec“..

„deň – blbec“, keď máte pocit, že vlastne všetko, úplne všetko, čoho sa chytíte, sa pokazí, všetko, úplne všetko sa vám sype na hlavu, a všetci okolo vás, všetci vám ešte prikladajú a prikladajú.. akoby už nič nemohlo byť horšie, ale predsa.. ale predsa sa ešte niečo ďalšie a ďalšie dokáže „pokaziť“..

Od roku 1990 „organizovane“ športujem.. začalo to tréningami džuda, neskôr ju jitsu a k tomu také „neorganizované“ športovanie: „posilka“ – dvíhanie železa, bicykel, beh, čokoľvek s kámošmi – futbal, basket, ping pong, túlanie po lesoch a horách, splavy, kúpanie vonku v riekach či jazerách..

Šport bol, je a vždy bude pre mňa viac ako len „fyzično“, od istého veku je šport a pohyb pre mňa hlavne „o čistení si hlavy“ a veru aj o duchovne.. šport a pohyb sa stali neoddeliteľnou súčasťou môjho života..

Trvá to už „veľa“ rokov, ale pokiaľ som nemal naozaj neodkladné pracovné povinnosti, tak utorky a štvrtky poobede som trávil (a aj dnes trávim) v „dojo“ – v telocvični, kde som ako asistent – tréner pod vedením skvelých osobností slovenského, ale aj medzinárodného džuda Mirky Jánošíkovej Kertiovej a už nebohého Eda Dudu (schválne si dajte tie mená do internetového vyhľadávača) trénoval deti džudo.. Mal som na starosti najmä „drobcov“, začiatočníkov, deti vo veku od cca 4-5 rokov až po deti do veku cca 10-12 rokov..

Deti.. nevinné, čisté, jemné a úprimné duše.. vždy som sa snažil, snažím a aj sa budem snažiť mať s tými „mojimi drobcami“ na tréningoch taký „neformálnejší“ a otvorenejší „kamarátsky“ vzťah, čo však samozrejme neznamená, že neviem byť na nich aj prísny (aspoň občas)..

Mojou základnou filozofiou pri trénovaní detí je to, že tréningy musia pre nich znamenať na 1. mieste RADOSŤ z pohybu a pohodu.. Úsmevy a detský smiech MUSIA byť prítomné na každom tréningu, „žartíky a šaškovanie“ z mojej strany nerozlučne patria k tomu všetkému..

Mám svoje „rituály“ – po vstupe do „dojo“ sa s každým a jedným dieťaťom osobne zvítam, podám mu ruku a chcem od každého a jedného dieťaťa jednu „maličkosť“ – úsmev.. (osobne sa zvítam s každým a jedným cvičencom v telocvični, ale aj napríklad s rodičmi detí, ak sú tam prítomní)

Asi 10 rokov dozadu som mal také „zvláštne obdobie“ – to nebol „deň-blbec“ raz za čas, ale to bolo niečo ako v nejakej zlej čiernej tragikomédii, to bol proste „deň-blbec“ nonstop, týždne, mesiace..

V jeden takýto SUPER „deň-blbec“ v tom celom mojom „zvláštnom období“ som dostal KRÁSNU LEKCIU.. rád hovorievam, že často mám pocit, že tie „moje deti“ na tréningu ma naučia viac ako ja ich..

Bolo to pár minút pred začiatkom tréningu, do „dojo“ som doletel s vyplazeným jazykom, ešte aj auto mi začalo haprovať pri parkovaní pri telocvični.. bol som totálne „zničený“, unavený, frustrovaný a totálne bez nálady.. vždy „nechávam“ svoje osobné problémy, prácu a všetko to „dospelácke“ už v šatni, po tradičnom úklone pri vstupe do „dojo“ pre mňa existuje iba tatami (žinenka), tréning a „moji drobci“.. v tento konkrétny deň som sa však naozaj nedokázal odosobniť, a „nenechal“ som svoje problémy ani v šatni, a ani pred dverami „dojo“ ..

Bolo mi úprimne do plaču, hlavou mi bežali všetky tie problémy.. určite bolo možno badať tento môj stav aj na mojom správaní a na mojej tvári.. sedel som v rohu telocvične v „seize“, našom posede, a trochu som sa snažil dať „dokopy“..

Niekto ma poklepal po ramene.. vedľa mňa stál asi 5-ročný „vyškerený“ chlapček s úsmevom od ucha k uchu.. keď videl môj neradostný kyslý výraz v tvári, zháčil sa..

> „Čo sa Ti stalo, že si taký čudný a smutný, a prečo si mi neprišiel podať ruku?“, opýtal sa ma

> „Vieš, mám zlú náladu, mám veľa problémov“, snažil som sa mu vysvetliť..

> „Ale mňa vôbec nezaujímajú Tvoje problémy! Ja chcem, aby si bol veselý ako vždy, a bol taký srandovný ako vždy.. a prečo si mi ani nepodal ruku? To sa predsa nerobí! Vždy mi ju podáš! Hneváš sa na mňa? Prečo sa na mňa hneváš? Nepáči sa mi, keď mi nepodáš ruku a nie si zábavný ako vždy!“ a odbehol preč..

Nejako som ten tréning „doklepal“.. večer som dlho nevedel zaspať.. prehadzoval som sa v posteli a vtedy akoby sa mi „rozsvietilo v hlave“.. ten chlapček mal pravdu.. jeho naozaj nemali prečo zaujímať moje problémy.. on sa predsa tešil na tréning, a chcel svojho usmiateho, srandovného a zábavného trénera.. chcel iba to, čo vždy, cítiť, že som tam pre neho a iné deti, vidieť, že sa mu venujem s radosťou, chcel odo mňa iba (ne)obyčajný úsmev a smiech.. chcel moje žartíky a moje šaškovanie..

Veru, poučil som sa z tejto LEKCIE – od toho dňa sa už NIKDY nestalo, napriek akýmkoľvek problémom či starostiam, že som „nenechal“ svoje starosti a trápenia už v šatni a pred dverami telocvične..

Jednoducho som sa naučil na ten čas tréningu všetko „odhodiť“ a venovať sa len tomu, na čo som vlastne do telocvične prišiel – venovať sa deťom, tréningu a „rozdávať“ úsmev, smiech a radosť..

A viete čo som čoskoro spozoroval sám na sebe? Tie problémy, starosti a trápenia nezmizli a ani sa nestratili, ale po tom „vypnutí“ na tréningu a sústredení sa na rozdávanie radosti tým mojim drobcom, boli všetky tie „problémy“ menšie a znesiteľnejšie.. začal som úplne inak vnímať aj sám seba..

Dostal som skvelú lekciu a snažím sa ju aplikovať kedykoľvek vo svojom živote, nielen na tréningoch.. všade a ku každému.. je jednoduché poddať sa smútku, depresii, problémom, ťažšie je im vzdorovať a nepoddať sa im, ale DÁ SA TO !! A dá sa to jednoducho – snažiť sa prinášať radosť iným, rozdávať úsmevy a smiech.. a zrazu sa aj život zdá krajší a fakt to funguje..

Nie, problémy, starosti a trápenia nezmiznú a nestratia sa, ale budú znesiteľnejšie. Problémy a starosti, a aj množstvo negatívnych vecí budú v našich životoch proste VŽDY, to je proste fakt, a mali by sme ho všetci prijať. Prijať to však neznamená to isté, ako sa tomu všetkému poddať.

VŽDY však zároveň platí, že úsmev a smiech, rozdávať radosť iným, je LIEKOM na to všetko „zlé a negatívne“, a „vyčistí to aj našu myseľ a hlavu“ a my dokážeme „ísť ďalej“ jednoduchšie..

Zažil som a stále zažívam mnoho zlých vecí, stále mám „milión“ problémov, ale to všetko „zlé“ ma naučilo, že práve preto si vážim a stále „vidím“ každý deň aj tých „milión“ krásnych vecí okolo mňa, vážim si aj tie „všedné“ maličkosti, ktoré máme na dosah ruky a vždy okolo seba, len ich nevidíme..

Práve preto, že som zažil a zažívam mnoho „zlých“ vecí, tak sa snažím robiť čo najviac „dobrých vecí“.. Nie, nedarí sa mi to VŽDY, ale VŽDY sa o to snažím a fakt to funguje..

Šport, pohyb, „obyčajná“ prechádzka, úsmev a smiech dokážu zázraky.. spolu s tými inými „mojimi drobcami“ som trénoval aj všetkých mojich 3 synov.. (na fotke som s najmladším synom Damiánom) Snažil som sa a snažím sa s nimi čo najviac „hýbať“ a venovať sa im.. spoločne strávený čas s deťmi, manželkou pri športe, turistike, splave, ale aj pri učení, domácich prácach, pri čomkoľvek.. – to je niečo, čo budete mať navždy „v hlave“ a tieto krásne spomienky vám nikto „nevezme“..

Po každej búrke sa skôr či neskôr ukáže slniečko.. „zlé“ veci a problémy patria k životu, bez nich by sme si nevážili a nechápali tie „dobré“ a krásne veci.. napriek všetkých tým zlým a negatívnym veciam je ŽIVOT KRÁSNY.. je to o našom nastavení „v hlave“, je to všetko jednoducho ako o tom povestnom pohári, ktorý je naplnený do polovice – či ho vidíme poloprázdny, alebo poloplný..

Spomeňte si na túto moju lekciu, a skúste to aj VY OSOBNE – verte mi, naozaj to funguje.. NEVERÍTE?? Vyskúšajte to a presvedčte sa sami !!

Zdroj text/foto: FB Za právny štát

Poznámka redakcie: Text uvádzame v pôvodnom znení bez úprav.

K téme

Veliteľ Vzdušných síl OS SR na návšteve v americkom Tuscone

Aktuálne: Mimoriadne opatrenia proti slintačke a krívačke!

Neprehliadnite

Viktória Hellenbart: Právny štát na Slovensku je len ilúzia

Andrea Predajňová: Z Múzea Betliar si niekto spravil súkromnú firmu

Premiér: Pri adresnej pomoci s cenami plynu chce vláda pomôcť väčšine domácností

Tomáš Taraba: Novinári sú frustrovaní, že nepadla vláda

Vláda schválila mimoriadny zásah do populácie medveďov. Od 14-tej hodiny platí mimoriadna situácia v 55 okresoch