Ukrajina vraj nechcela naspäť obyvateľov Donbasu. Čo tvrdí Juraj Draxler?
V diskusii o rusko-ukrajinskom konflikte sa často objavuje tvrdenie, že Moskva usiluje o územia, ktoré jej podľa medzinárodného práva nepatria. Bývalý minister školstva Juraj Draxler tvrdí, že táto fráza zakrýva inú podstatnú skutočnosť – podľa neho Ukrajina nestála o návrat obyvateľstva odštiepenej časti Donbasu. Vo svojom statuse predkladá argument, že Kyjev nechcel splniť Minskú dohodu práve preto, že politické preferencie týchto regiónov by ohrozili povojnovú mocenskú konfiguráciu v krajine.
Juraj Draxler vo svojom statuse píše, že „propaganda kričí: Rusko si chce nechať územia, ktoré mu nepatria“, no podľa neho ide o zjednodušenie, ktoré „zakrýva jednu dôležitú pravdu“ – že „o tieto územia v skutočnosti Ukrajina nestála“. Ak aj Kyjevu šlo o samotné územia, tvrdí, „nechcela naspäť ich obyvateľov“.
Ako argument uvádza, že Ukrajina mala po roku 2014 možnosť znovu integrovať oblasti separatistických republík Lugansk a Doneck: „Stačilo splniť jednoduché podmienky Minských dohovorov: garantovať ich obyvateľom kultúrne práva a určitú malú úroveň autonómie.“ Podľa neho išlo o parametre, ktoré „boli v rámci európskych štandardov národnostných práv“.
Draxler tvrdí, že v Kyjeve panovalo presvedčenie, že takýto krok by ohrozil povojnové politické pomery: „bolo otvoreným tajomstvom, že kyjevský režim o to nestojí… lebo potom by skončil.“ Podľa jeho interpretácie by návrat proruských voličov z Donbasu mohol znamenať „opätovnú väčšinovú podporu antimajdanovskej strany a koniec Euromajdanu cez volebné procesy“.
Autor zároveň pripomína, že podľa jeho názoru Kyjev neprejavil snahu ani o základné sociálne väzby s obyvateľmi separatistických území: „Kyjevský režim totiž napríklad nevyplácal dôchodky ľuďom, ktorí ostali ‘na druhej strane’. Vyplácať ich pritom mohol… ale nechcel.“
V texte tvrdí, že šlo nielen o finančný, ale aj kultúrny odstup: „Tvrdými jazykovými zákonmi, aj zákazom pozerania ruskej televízie či dovozu ruskej literatúry dával najavo, že o tých, čo sú ‚vonku‘, nestojí.“
Draxler opisuje, že odmietnutie mieriace na reintegráciu viedlo k stabilizácii zákopového konfliktu: „Aj preto sa namiesto dohody o reintegrácii proste vykopali zákopy a išlo sa na vojnový stav.“ Podľa neho to bolo výhodné pre časť kyjevskej politickej elity – umožňovalo to „politickú mobilizáciu obyvateľstva“ a aj kroky ako „zakazovanie politických strán, k čomu dochádzalo už pred inváziou“.
Zároveň tvrdí, že situácia bola roky „bez väčšieho znepokojenia“ aj pre západných partnerov: „Bol to dlhoročný stav, ktorý vcelku vyhovoval Kyjevu a nijako zvlášť neznepokojoval Berlín, Paríž či Brusel.“
Draxler uzatvára svoj status tým, že všeobecne používané tvrdenie o ruskej okupácii podľa neho „zakrýva základný fakt“: „nie, nebolo to tak, že Rusi si len tak prišli zobrať nejaké územie s ľuďmi, ktorí o to nestáli“. Tvrdí naopak, že „o tých ľudí nestál Kyjev“, a obyvatelia Donbasu sa podľa neho ocitli „v akomsi štátnom vzduchoprázne“.
Témy
Najčítanejšie za týždeň
Máte tip na článok? Napíšte nám TU











