„Kauza“ Bombic – celé vyjadrenie obhajcu Davida Lindtnera

V rozhovore redaktorky Mimi Šramovej s advokátom a obhajcom Daniela Bombica alias Dannyho Kollára Davidom Lindtnerom ste sa dozvedeli:

– o rozhodnutí Najvyššieho súdu stíhať Daniela Bombica väzobne, dôvodoch, ktoré senát uviedol a ktoré obhajoba považuje za absurdné,
– postupe OČTK, ktorý obhajoba považuje za nezákonný a protiústavný,
– rozsudkoch ESĽP, ktoré dokazujú postup súdu proti európskej judikatúre, aj o ďalších krokoch obhajoby,
– o mediálnom lynči, ktorý bol na Daniela Bombica spustený po jeho návrate na Slovensko,
– aj o tom, ako táto kauza demonštruje zvrátenosť doby, systému a nastavenia spoločnosti,
– ako aj o pošliapávaní slobody prejavu a dôkaze, kam až politický boj a indoktrinácia dokážu zájsť
– a presvedčení obhajoby, že Daniel Bombic je nástrojom politického boja a súťaže.

Informovali sme tu: https://iden.sk/david-lindtner-kauza-bombic-je-kauza-politicka-a-medialna/

Rozhovor si môžete vypočuť na YT Rozhovory s Mimi Šramovou: https://youtu.be/lkD6_CZyIYk?si=NzP_aKG5pMbMJZxD

Advokát David Lindtner poskytol našej redakcii vyjadrenie obhajoby a tak si ho môžete prečítať v plnom znení:

VYJADRENIE OBHAJCU PODĽA § 295 ODS. 1 TRESTNÉHO PORIADKU

Napriek rozsiahlosti vyjadrenia obhajoby ku sťažnosti prokurátora proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o nevzatí obvineného Bombica do väzby mám za to, že je nevyhnutné, aby rozsiahla argumentácia proti sťažnosti prokurátora zaznela v celom rozsahu. Vypočutím argumentácie obhajoby súd naplní požiadavku hospodárnosti trestného konania, a súčasne umožní širokej verejnosti zbaviť sa frustrácie z neznalosti podstaty kriminalizácie obvineného Bombica. Zastávam totiž názor, že pokiaľ by verejnosť bola oboznámená s podstatou obvinenia obvineného Bombica, prestala by sa touto triviálnou témou zaoberať a došlo by k utlmeniu polarizácie spoločnosti, ktorú táto fraška živí. Aj umelo živená kauza Bombic totiž prispieva k tomu, že sa slovenská spoločnosť aktuálne nachádza v stave latentnej občianskej vojny. Keď moju argumentáciu v celosti vypočuje súd, bude mať komplexný pohľad potrebný pre meritórne rozhodnutie a môže tak zabrániť opätovným nezákonným pokusom OČTK o obmedzenie ústavného práva obvineného na slobodu prejavu obmedzením jeho osobnej slobody. Keď moju argumentáciu vypočuje široká verejnosť (verejné zasadnutie je verejné), pochopí, že kriminalizácia a snaha o uväznenie ľudí ako obvinený Bombic je „cestou do pekla“ a návodom, ako prostredníctvom strachu zo straty slobody rozložiť spoločnosť ohrozením najvýznamnejších hodnôt, akými sú občianska odvaha a absencia strachu vyjadriť svoj názor (nech je akýkoľvek).

I. K systematickému porušovaniu práva na prezumpciu neviny so
zámerom ovplyvňovať postup OČTK a súdov

V predmetnej veci nedochádza k porušovania procesných a iných práv obvineného Bombica iba zo strany OČTK (na ktoré okolnosti poukážem v ďalšom), ale k porušovaniu práva obvineného, konkrétne na prezumpciu neviny, dochádza aj vyjadreniami politikov progresivistického politického spektra a tzv. novinárov produkovaním manipulatívneho mediálneho obsahu o priebehu trestného konania voči obvinenému.

Ako to vyplýva zo Zásady č. 2 Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec (2003)13 „Prezumpcia neviny je neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Názory a informácie týkajúce sa prebiehajúceho trestného konania by sa preto mali oznamovať alebo šíriť prostredníctvom médií len vtedy, ak to neovplyvňuje prezumpciu neviny podozrivého alebo obvineného.“

Prezumpcia neviny je v prostredí materiálneho právneho štátu conditio sine qua non spravodlivého procesu. V prvom rade má chrániť celkovú spravodlivosť celého trestného konania, aby verejnosť, OČTK a vo veci konajúci sudcovia nepodliehali masívnej verejnej antikampani voči vybranému subjektu s cieľom vyvolať presvedčenie, že konkrétny obvinený je už (bez ohľadu na materiálnu realitu) odsúdený a mal by byť uväznený a trestný proces, ktorý má potenciálne prebehnúť, je iba formálnym zavŕšením tohto médiami verejnosti sugerovaného “faktu”. Právo na prezumpciu neviny má chrániť konkrétnu obvinenú osobu pred nežiadúcimi účinkami verejného vyslovovania viny bez existencie právoplatného rozsudku. V adresátoch prezumpciu neviny nerešpektujúcich výrokov je takáto osoba v ich vedomí vopred odsúdená za trestnú činnosť, ktorá je jej kladená za vinu a považujú ju za nepriateľa spoločnosti, ktorý má byť od nej izolovaný väzením.

Prezumpcia neviny predstavuje imperatív pre súd a OČTK konajúce v obvineného trestnej veci, aby žiadnym svojim konaním, vyjadrením alebo inými skutočnosťami prezentovanými navonok nevyslovovali alebo nenaznačovali vinu konkrétnej osoby bez existencie právoplatného rozsudku. Uvedené rovnako platí pre všetky subjekty, ktoré sa o obvinenej osobe vyjadrujú, pre politikov a média, ktoré všeobecne zásadným spôsobom ovplyvňujú a formujú verejnú mienku, to platí násobne.

ESĽP vo veci Worm proti Rakúsku judikoval, že „hranice prípustných komentárov nemusia zahŕňať vyjadrenia, ktoré by mohli, či už úmyselne alebo neúmyselne, ohroziť šance osoby na spravodlivý proces alebo podkopať dôveru verejnosti v úlohu súdov pri výkone trestnej spravodlivosti“.

ESĽP vo veci Bédat proti Švajčiarsku vo vzťahu k opatreniam, ktoré majú zabezpečiť ochranu prezumpcie neviny štátne orgány konštatoval, že „Riziko ovplyvnenia konania samo o sebe odôvodňuje prijatie odstrašujúcich opatrení zo strany vnútroštátnych orgánov...“

Pokiaľ štát garantuje dodržiavanie základných práv, in concreto prezumpciu neviny, je nevyhnutné, aby si plnil pozitívny záväzok ochrany základných práv a slobôd a poskytol jednotlivcovi ochranu pred zrejmým porušením jeho práv zo strany iných subjektov. Táto povinnosť je daná predovšetkým tým, že štát disponuje verejno-mocenskými oprávneniami, ktorými dokáže autoritatívne nariaďovať povinnosti konkrétnym subjektom a v dôsledku aparátu štátu ich dokáže aj prinútiť k ich dodržiavaniu.

Pozitívny záväzok štátu vo vzťahu k zabezpečovaniu dodržiavania základných práv jednotlivca možno nepochybne vyvodiť z princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý deklaruje, že Slovenská republika je demokratický a právny štát. Obsahom právneho štátu je aj princíp ochrany základných práv a slobôd v takom rozsahu, aby bolo uplatňovanie základných práv nie len iluzórne, ale skutočné a efektívne.

Nerešpektovanie prezumpcie neviny obvineného Bombica zo strany politických predstaviteľov a predovšetkým médií publikovaním manipulatívnych myšlienkových konštrukcií a verejnosť zámerne v jeho neprospech zavádzajúcich tvrdení, a útokmi na tie orgány realizujúce trestnú politiku štátu, ktoré si riadne plnia svoje zákonné povinnosti (ako napr. v tomto prípade probačná a mediačná úradníčka) alebo prijímajú zákonné rozhodnutia (ako v tomto prípade sudca Pulman, ktorý čelil kritike herca pred sfanatizovaným davom, alebo aktuálne sudca Stieranka), vytvára vo verejnosti atmosféru presvedčenia o jeho vine, pretože navodzuje dojem, že rozhodnutie súdu o vine je iba formálnou záležitosťou. Je nespochybniteľné, že publikovanie manipulatívnych (prezumpciu neviny porušujúcich) článkov o obvinenom pár dní pred jeho zadržaním (od 01.04. do 15.04. 2025 obhajobou identifikovaných 15 článkov novinárov a statusov politikov), v období medzi jeho zadržaním a prepustení na slobodu prvostupňovým súdom (od 16.04. do 19.04.2025 obhajobou identifikovaných 41 článkov novinárov a statusov politikov) a následne po jeho prepustení na slobodu (od 20.04. do 27.04.2025 obhajobou identifikovaných 27 článkov novinárov a statusov politikov), celkovo minimálne 83 článkov a statusov, za situácie, keď sa dôvodnosť obvinení obvineného rozpadá a v konaní dochádza ku neodôvodneným prieťahom, ktorých dôsledkom by malo byť zrušenie obmedzení obvineného, sleduje jednak (i) nelegitímny cieľ prekrytia zlyhania a porušení zákona zo strany OČTK, (ii) cieľ ovplyvnenia verejnosti v neprospech obvineného a súčasne so sebou prináša (iii) bezprostredné riziko ovplyvnenia priebehu konania vytváraním tlaku manipulovanej verejnosti na postupy OČTK a rozhodnutie súdu. Verejnosť je na základe takýchto mediálnych manipulácií spôsobilá subjektívne prejudikovať budúce kroky súdu v tejto veci v tom smere, že súd predsa nemôže postupovať inak, ako obmedziť osobnú slobodu už vopred mediálne odsúdeného človeka. Tento tlak verejnosti a pohoršenie, ktoré vyvolá iné, ako politikmi a médiami verejnosti prejudikované rozhodnutie súdu, ohrozuje nezávislosť súdnej moci.

Politici navyše bezprecedentne útočia na ústavné právo obvineného na obhajobu prostredníctvom označovania jeho právnych zástupcov ako zločincov, ktorí obhajujú neonacistu. Takýto tlak je spôsobilý obmedziť právo kohokoľvek na obhajobu, pretože vytvára negatívnu atmosféru, v ktorej obhajcovia z obavy pred mediálnym lynčom, či lynčom takto manipulovane verejnosti, obvinenému odmietnu poskytnúť právnu pomoc. Takáto rétorika spája osoby obhajcov s trestnom činnosťou, z ktorej je obvinený podozrivý, čo podkopáva princípy právneho štátu, pretože u verejnosti deformuje obraz úlohy obhajoby v trestnom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené vyjadrujem presvedčenie, že súd je ako štátny orgán plniaci pozitívny záväzok štátu povinný zabezpečiť aspoň elementárnu ochranu práva na prezumpciu neviny prostredníctvom kompetencií, ktorými disponuje. V tomto prípade preto žiadam súd, aby minimálne formou „obiter dictum“ v odôvodnení svojho rozhodnutia apeloval na politikov a tzv. novinársku obec, aby svojim prezumpciu neviny porušujúcim komentovaním priebehu trestného stíhania obvineného Bombica nemanipulovali verejnosť a nezasahovali tak do nezávislosti súdnej moci. V tomto trestnom konaní totiž okrem trestných zložiek štátu stojí proti obvinenému masívna mediálna mašinéria slúžiaca záujmom vybraných subjektov s cieľom likvidovať obvineného mediálno-masovými prostriedkami.

II. K nezákonnému procesnému postupu vyšetrovateľa a prokurátora

Vzhľadom k tomu, že pri konštatovaní nezákonnosti procesného postupu OČTK, súd prijme rozhodnutie bez posudzovania vecnej stránky, je nevyhnutné vyjadriť sa ku záverom prokurátora v sťažnosti proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie o prepustení zo zadržania obvineného, ako aj ku mediálnym vyjadreniam GP SR o tom, že postup vyšetrovateľa a prokurátora pri zadržaní obvineného za účelom jeho väzobného stíhania v tejto trestnej veci je v súlade so zákonom, s ktorými zásadne nemožno súhlasiť. So zákonom rozporný procesný postup OČTK totiž spoľahlivo dokumentujú jednak časové okolnosti a súvislosti, ktoré zadržaniu predchádzali, ako aj rozhodnutie NS SR v tejto trestnej veci a dvoch sudcov ŠTS pre prípravné konanie.

Dňa 29. 01. 2025 vydal sudca pre prípravné konanie ŠTS uznesenie o prepustení obvineného na slobodu, v ktorom okrem iného konštatoval, že orgány prípravného konania spôsobujú v danom trestnom konaní nedôvodné prieťahy.

Následne NS SR vo svojom väzobnom rozhodnutí podrobil postup orgánov činných v trestnom konaní kritike, keď konštatoval, že „záverom najvyšší súd dáva do pozornosti orgánom činným v trestnom konaní, že v predmetnej veci nejde o rozsahovo ani skutkovo o náročnú vec, teda jej vyšetrovanie by nemalo zabrať viac ako pár mesiacov tak, aby nedošlo k porušeniu základných práv obvineného, a to aj s poukazom na to, že hoci obvinený bol ponechaný na slobode, vo vzťahu k jeho osobe bol konštatovaný dôvod útekovej a preventívnej väzby, ktorý bol nahradený inštitútmi podľa § 80 Trestného poriadku.“

Teda už v januári tak sudca ŠTS ako aj NS SR konštatovali vo veci neodôvodnené prieťahy zo strany OČTK.

NS SR ďalej v odôvodnení prvého väzobného rozhodnutia tiež podrobne vysvetlil, akým spôsobom má byť jeho výrok (uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia), ktorým obvinenému uložil zákaz uverejňovať na sociálnych sieťach príspevky s nenávistným charakterom, v praxi orgánmi činnými v trestnom konaní interpretovaný a aplikovaný.

Dňa 04. 04. 2025 obvinený podal na ŠTS žiadosť o zrušenie dohľadu probačného úradníka a žiadosť o zrušenie uložených povinností a obmedzení, ktorá bola argumentačne založená na skutočnosti, že orgány činné v trestnom konaní aj napriek predchádzajúcemu výslovne citovanému upozorneniu zo strany NS SR nezriadili nápravu a vo väzobnej trestnej veci aj naďalej nepostupovali riadne a bez zbytočných prieťahov.

Žiadosť bola taktiež založená na skutočnosti, že od dobrovoľného príchodu obvineného na územie Slovenskej republiky dňa 28. 01. 2025 na základe vydaných zatýkacích rozkazov, obvinený nebol zo strany orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci vypočutý v procesnom postavení obvineného (t. j. ani po vyše dvoch kalendárnych mesiacoch jeho riadnej prítomnosti pre účely vykonávania úkonov trestného konania), pričom ani po dvoch mesiacoch z vyšetrovacieho spisu nevyplynulo, že by bol tento základný procesný úkon vôbec plánovaný – a to napriek tomu, že dňa 06. 02. 2025 mu bola väzba nahradená ESMO a práve výsluch obvineného bol nosným dôvodom vydania troch medzinárodných zatýkacích rozkazov a dôvodom snahy obmedziť osobnú slobodu obvineného.

Dňa 16. 04. 2025 bola zo strany probačnej a mediačnej úradníčky spracovaná priebežná správa, ktorou vyšetrovateľovi a prokurátorovi oznámila, že probačný dohľad podľa nej plní svoj účel, obvinený s ňou aktívne spolupracuje a dodržiava súdom určené zákazy a povinnosti. Podľa obsahu správy probácia postupne prispieva k vedeniu riadneho života zo strany obvineného. PaMÚ má svoj zákonom vymedzené kompetencie a príslušnú odbornosť, ktorá ho zaväzuje pri prijímaní rozhodnutí. Je bezprecedentné, že (mimo podozrenia z trestnej činnosti) zákonné kompetencie PaMÚ aktivisticky v danom prípade preberá vyšetrovateľ a prokurátor a ktorých závery o porušení povinností sú diametrálne odlišné od záverov kompetentného subjektu.

Tento zjavne aktivistický prístup vyšetrovateľa práve v trestnej veci obvineného viedol toho istého dňa 16. 04. 2025 ku zadržaniu obvineného vyšetrovateľom z dôvodu údajného porušenia obmedzení uložených NS SR (ktorý dôvod bol svojvoľnou a arbitrárnou dezinterpretáciou výroku a odôvodnenia uznesenia NS SR) a následne bol podaný návrh na vzatie obvineného do väzby.

Pokiaľ prokurátor v sťažnosti vo vzťahu ku zadržaniu obvineného tvrdí, že „…obvinený až po svojom zadržaní pri výsluchu zo dňa 16. 04. 2025 oznámil vyšetrovateľovi PZ adresu, kde sa bude nachádzať, resp. preberať písomnosti.“, čím nepriamo odôvodňuje skutočnosť, prečo obvinený nebol riadne vypočutý, je potrebné konštatovať, že ide o zjavne nesprávne a klamlivé tvrdenie prokurátora, nakoľko zo strany obhajoby bola adresa, na ktorej sa bude obvinený zdržiavať, oznámená sudcovi pre prípravné konanie ŠTS JUDr. Petrovi Pulmanovi dňa 28. 01. 2025 na neverejnom zasadnutí. Za týmto účelom bola ako prokurátorovi, tak sudcovi pre prípravné konanie predložená zmluva o krátkodobom nájme bytu uzatvorená medzi advokátskou kanceláriou Kallan Legal s. r. o. zastupujúcou obvineného a tam uvedeným prenajímateľom (viď posledný odsek na str. 70 a tretí odsek na str. 73 uznesenia ŠTS z dňa 29. 01. 2025). Na predmetnú existenciu predmetnej nájomnej zmluvy ďalej poukázal aj NS SR pri svojom prvom väzobnom rozhodnutí z dňa 06. 02. 2025. Napokon, skutočnosť, že orgány prípravného konania disponujú vedomosťou o adrese, na ktorej sa obvinený zdržiava, svedčí aj samotný druhý návrh na vzatie do väzby z dňa 17. 04. 2025, v rámci ktorého uvádzajú ako prechodnú adresu obvineného (…) 851 04 Bratislava, t. j. tú istú adresu, ktorá bola od počiatku uvedená v nájomnej zmluve predloženej sudcovi pre prípravné konanie ŠTS a NS SR. V tomto smere je tiež absolútne zásadnou skutočnosťou to, že obvinenému bol dňa 06. 02. 2025 v zmysle prvého väzobného rozhodnutia nasadený tzv. ESMO, a teda od právoplatnosti prvého väzobného rozhodnutia bol jeho pohyb nepretržite a v reálnom čase monitorovaný. Je teda zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní po celý čas majú spoľahlivú vedomosť o tom, kde konkrétne sa obvinený v reálnom čase nachádza. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že obvinený má v trestnom konaní obhajcu, práve ktorá skutočnosť je významnou aj čo do otázok spojených s doručovaním písomností obvinenému od orgánov prípravného konania a súdu (a to aj s prihliadnutím na § 66 ods. 1 Trestného poriadku).

Prokurátor tiež zavádzajúco a svojvoľne odôvodňoval návrh na vzatie obvineného do väzby z dňa 17. 04. 2025, kedy sa na strane 7 svojho návrhu na vzatie do väzby obvineného evidentne účelovo usiluje zaviesť súd, keď pri odôvodňovaní splnenia zákonných podmienok podľa § 80 ods. 3 Trestného poriadku recykluje svoju argumentáciu z prvého rozhodovania o väzbe pred ŠTS v dňoch 28. a 29. 01. 2025 a pred NS SR dňa 06. 02. 2025, keď konkrétne poukazuje na viaceré internetové príspevky a konanie obvineného, ktoré sa týka obdobia spred 06. 02. 2025 (t. j. z času ešte pred právoplatnosťou prvého väzobného rozhodnutia NS SR), ktoré na účely tohto konania, ktorého predmetom je prokurátorov návrh na premenu náhrady väzby na jej výkon, nie sú aktuálne a boli posudzované (resp. procesne „skonzumované“) už prvým väzobným rozhodnutím NS SR. Pre tu aktuálne vedené konanie sú relevantné výlučne príspevky obvineného zverejnené v čase od vydania prvého väzobného rozhodnutia NS SR.

Pokiaľ prokurátor na strane 2 odôvodnenia sťažnosti uvádza, že „sudca pre prípravné konanie označil svoj záver o charaktere príspevkov na viacerých miestach dokonca len ako predbežný (str. 12, štvrtý a piaty odsek zápisnice o výsluchu zadržaného obvineného), čo nasvedčuje tomu, že nedošlo k náležitému posúdeniu, či obvinený porušil uložené obmedzenie“ je potrebné opätovne poukázať na zavádzajúci charakter odôvodnenia sťažnosti prokurátora, ktorý celkom zjavne dezinterpretuje obsah napadnutého uznesenia ŠTS.

Vychádzajúc z uznesenia samosudcu ŠTS, tento konštatoval „predbežnosť“ svojich záverov z dôvodu, že rozhodoval v štádiu prípravného konania o návrhu na väzbu obvineného, pri ktorom skúma okrem iného materiálnu podmienku väzby v podobe dôvodnosti trestného stíhania, a naopak, nerozhoduje v štádiu konania o veci samej (resp. o obžalobe prokurátora), v rámci ktorého by mal k dispozícií celé penzum predložených dôkazov, ktoré by mohol hodnotiť v procese riadneho dokazovania. Sudca pre prípravné konanie ŠTS teda zjavne nekonštatoval „predbežnosť“ svojich záverov z dôvodu, že by nedostatočným alebo nedbanlivým spôsobom pristúpil k skúmaniu a rozhodovaniu o návrhu prokurátora, ako to zavádzajúco prezentuje prokurátor, ale naopak, sudca pre prípravné konanie ŠTS konal riadne tak, ako mu to v danom štádiu konania prikazuje zákon. Uvedené napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že v danej (prokurátorom dezinterpretovanej) časti napadnutého rozhodnutia sudca pre prípravné konanie ŠTS explicitne poukazuje na aktuálne štádium trestného konania a skutočnosť, že finálne hodnotenie dôkazov týkajúcich sa údajnej verbálnej trestnej činnosti obvineného bude eventuálne na príslušnom súde v rámci riadneho procesu dokazovania v súdnom konaní po eventuálnom podaní obžaloby.

Pokiaľ prokurátor odôvodňuje nedôvodné prieťahy v konaní spôsobované orgánmi činnými v trestnom konaní (v podobe nerealizácie výsluchu obvineného, ktorému bola nahradením väzby obmedzená osobná sloboda, a práve ktorý výsluch bol pôvodne dôvodom vydania troch zatýkacích rozkazov) najmä údajnou „taktikou a hospodárnosťou konania“, je dôležité pripomenúť, že obvinenému sa kladie za vinu údajná verbálna trestná činnosť v drvivej väčšine právne kvalifikovaná ako prečiny, aj z ktorého dôvodu vyznieva takéto zdôvodnenie prieťahov v konaní zo strany prokurátora absurdne až komicky. Obvinený nie je podozrivý zo žiadnej rozsiahlej násilnej alebo sofistikovanej ekonomickej trestnej činnosti, práve v ktorých prípadoch by mohol byť obdobný argument „taktiky“ orgánov prípravného konania za určitých okolností akceptovateľným, ale naopak je obvinený „len“ z jednoduchej a z hľadiska spoločenskej závažnosti materiálne bagateľnej údajnej trestnej činnosti verbálneho charakteru.

Vo vzťahu k snahe prokurátora legitimizovať vyše 2 mesiace dlhú nečinnosť OČTK je nutné uviesť, že neobstojí argument, že potreboval procesne zabezpečiť mediálne výstupy obvineného, ktoré môžu odôvodňovať vzatie obvineného do väzby, pretože táto okolnosť nie je predmetom konania. Predmetom konania sú skutky, ktoré sú obvinenému kladené za vinu, a v tomto smere bol vyšetrovateľ povinný viesť dokazovanie. OČTK však svojvoľne zameriavali svoju procesnú aktivitu na skutky, ktoré sa stali po založení ESMO obvinenému dňa 06.02.2025, čím aktivisticky na seba prebrali úlohu probačnej a mediačnej úradníčky, ktorá má v kompetencií posudzovať podmienky a výkon nahradenia väzby. Samotný sudca v závere svojho uznesenia, ktorým nevzal obvineného do väzby kritizuje OČTK za „liknavý“ prístup, ktorým sa nezameriavajú na dokazovanie skutkov, ale skôr na nesúvisiacu aktivitu obvineného na sociálnych sieťach.

Pokiaľ prokurátor uvádza, že vyšetrovateľ nemohol konať, pretože vyčkával na doručenie rozhodnutia Najvyššieho súdu, je nutné uviesť, že konanie o väzbe žiadnym spôsobom nepodmieňuje alebo nevylučuje povinnosť OČTK konať tak, aby bol zistený skutkový stav vyžadovaný ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku a riadne s rešpektom k zásade hospodárnosti a právu na primeranú dĺžku konania vykonávať procesné úkony smerujúce k objasneniu veci. Aj sudca v prvom uznesení o prepustení zo zatknutia poukazoval na nedostatočnú aktivitu OČTK po príchode obvineného na Slovensko.

Odopretie výpovede v deň zadržania (16.04.2025) nemožno za žiadnych okolností považovať za „obštrukciu“ na strane obvineného, nakoľko obvinený bol od svojho prepustenia na slobodu plne k dispozícii OČTK viac ako 2 mesiace a rovnako, ako sa dostavoval k PaMÚ, dostavil by sa aj k vyšetrovateľovi za účelom výsluchu v procesnom postavení obvineného. Obvinený má právo na obhajobu, z čoho rezultuje právo na prípravu svojej obhajoby pred tak zásadným úkonom, akým je výsluch v procesnom postavení obvineného. Prokurátor de facto od obvineného žiada, aby sa vzdal svojho práva na obhajobu, kedy mal vypovedať počas dňa, kedy došlo k jeho neočakávanému nezákonnému zadržaniu, bez akejkoľvek predošlej porady a prípravy obhajoby. Vyšetrovateľ mal minimálne 2 mesiace na to, aby mohol obvineného predvolať na výsluch, na ktorý by sa s obhajcom obvinený dostavil. Túto skutočnosť prokurátor nepovažuje za „prieťah“, avšak legitímne odmietnutie výpovede obvineným bez možnosti prípravy s obhajcom za situácie, kedy bol zadržaný považuje prokurátor za „obštrukciu“.

Pokiaľ prokurátor v súvislosti s prieťahmi v konaní v odôvodnení sťažnosti zavádzajúco argumentuje uznesením NS SR z 12. 09. 2017 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tost 28/2017 (R 44/2018), ktorým podporuje svoj mylný záver, podľa ktorého trestná vec obvineného nie je „väzobná“ a preto sa na obvineného nevzťahuje § 2 ods. 6 Trestného poriadku v rozsahu zákonnej požiadavky konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene, je dôležité uviesť, že prokurátor používa predmetné rozhodnutie v úplne inom skutkovom a právnom (kontextuálnom) význame, než na ktorý sa v skutočnosti jeho závery vzťahujú.

V tomto smere poukazujem na odôvodnenie uvedeného rozhodnutia, podľa ktorého „Podstatu sťažnostných námietok obžalovaného P. L. tvorí skutočnosť, že po uplynutí maximálnej lehoty trvania väzby v zmysle Trestného poriadku (ktorá by uplynula 25. septembra 2017 u obžalovaného L.) nie je možné realizovať inštitúty náhrady väzby, a teda primerané obmedzenia a povinnosti, ktoré sú viazané na nahradenie väzby, môžu pretrvávať iba v rámci lehoty trvania väzby. Tu najvyšší súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie II. ÚS 184/2010), z ktorej vyplýva, že predpokladom trvania primeraných obmedzení alebo povinností je existencia trvania niektorého z dôvodov väzby, čomu nasvedčuje aj znenie § 80 ods. 1 Tr. por. „ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 … môže súd .. . ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu ...“. Avšak záver, že primerané obmedzenia a povinnosti môžu pretrvávať iba v rámci zákonnej lehoty trvania väzby, z ustanovení Trestného poriadku nevyplýva. V Trestnom poriadku resp. v žiadnom z jeho ustanovení týkajúcich sa tejto problematiky zákonodarca trvanie nahradenia väzby, a teda ani primeraných povinností alebo obmedzení, neohraničil spôsobom, na ktorý poukazuje obžalovaný v sťažnosti, ako aj prokurátor a nie je možné ohraničiť ho ani použitím ustanovení upravujúcich trvanie väzby. Momentom, ktorého dôsledkom musí byť ukončenie uložených povinností a obmedzení, je skončenie nahradenia väzby – v danom prípade dohľadom probačného a mediačného úradníka – v dôsledku zániku väzobného dôvodu. Použitie ustanovení o trvaní väzby vo vzťahu k dĺžke trvania nahradenia väzby, a tým aj primeraných povinností a obmedzení, neumožňuje ani tá skutočnosť, že pri nahradení väzby dochádza k ponechaniu obvineného na slobode alebo jeho prepusteniu z väzby na slobodu, pritom „väzobné lehoty“ plynú iba pri ich reálnom výkone. Tomu nasvedčuje aj možnosť vzatia obvineného do väzby v prípade, že v priebehu nahradenia väzby dôjde k okolnostiam uvedeným v § 80 ods. 3 Tr. por., pričom lehota, počas ktorej bola väzba nahradená, sa nezapočítava do ďalšieho trvania lehoty väzby.“

Vychádzajúc z citovaného obsahu prokurátorom uvádzaného rozhodnutia je potrebné konštatovať, že z jeho obsahu nemožno vyvodiť závery prijaté prokurátorom, podľa ktorých by sa § 2 ods. 6 Trestného poriadku v rozsahu požiadavky na orgány prípravného konania konať vo väzobných veciach urýchlene a prednostne, nemal vzťahovať na trestné konanie, v rámci ktorého bola väzba obvineného nahradená uložením primeraných povinností a obmedzení. NS SR v citovanom rozhodnutí totiž posudzoval výlučne otázku, či sa plynutie väzobných lehôt (§ 76 Trestného poriadku) vzťahuje okrem výkonu väzby obvineným aj na časový úsek, v rámci ktorého má obvinený výkon väzby nahradený alternatívnymi inštitútmi podľa Trestného poriadku, pričom prijal záver, že tieto plynú iba pri reálnom výkone väzby a lehota, počas ktorej bola väzba nahradená, sa nezapočítava do ďalšieho trvania lehoty väzby. Možno teda uzavrieť, že prokurátorom podaný výklad dotknutej judikatúry a jej aplikácia v okolnostiach trestnej veci obvineného nie je vecne správnym a priliehavým.

Správnosť práve opačného záveru, a síce že trestná vec obvineného je väzobnou, vyplýva najmä z evidentnej skutočnosti, že u obvineného sa v priebehu takmer troch mesiacov koná už druhý krát o návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby, pričom už v rámci konania o prvom takomto návrhu boli NS SR právoplatne konštatované dôvody väzby, pričom jej priamy výkon bol nahradený uložením primeraných povinností a obmedzení, ktoré však stále zásadným spôsobom obmedzujú základné právo na osobnú slobodu obvineného a základné právo na slobodu prejavu obvineného – a to napriek skutočnosti, že sa naňho v plnom rozsahu vzťahuje prezumpcia neviny. Obvinený má teda v trestnom konaní štátom obmedzené základné práva, a to napriek tomu, že nebol právoplatne uznaný vinným. Práve uvedená okolnosť je rozhodujúca a predstavujúca primárny účel základnej zásady vyjadrenej v § 2 ods. 6 Trestného poriadku. Požiadavka konania súdov a orgánov činných v trestnom konaní vo väzobných veciach urýchlene a prednostne reflektuje práve na skutočnosť, že v dôsledku výkonu väzby, resp. jej nahradením alternatívnymi opatreniami (ktoré sú síce z hľadiska intenzity zásahu do práv v porovnaní s väzbou „jemnejšie“, avšak stále v zásadnej miere obmedzujúce základné práva jednotlivca) prichádza k obmedzeniu základných práv nevinnej osoby zo strany štátu, a preto je žiadúce, orgány verejnej moci konali v takých prípadoch primárne a rýchlejšie ako v tých, v rámci ktorých k predbežnému obmedzeniu základných práv nevinných osôb na účely trestného konania nedochádza. Z uvedeného vyplýva, že argumentácia prokurátora je v tomto smere celkom zjavne nesprávnou. Nedôvodné prieťahy v konaní zo strany orgánov činných v trestnom konaní sú teda z hľadiska závažnosti zvýraznené skutočnosťou, že v prípade obvineného ide o väzobnú trestnú vec.

Napokon, skutočnosť, že ide o väzobnú trestnú vec konštatoval NS SR vo svojom väzobnom rozhodnutí podrobil postup orgánov činných v trestnom konaní kritike, keď konštatoval, že „záverom najvyšší súd dáva do pozornosti orgánom činným v trestnom konaní, že v predmetnej veci nejde o rozsahovo ani skutkovo o náročnú vec, teda jej vyšetrovanie by nemalo zabrať viac ako pár mesiacov tak, aby nedošlo k porušeniu základných práv obvineného, a to aj s poukazom na to, že hoci obvinený bol ponechaný na slobode, vo vzťahu k jeho osobe bol konštatovaný dôvod útekovej a preventívnej väzby, ktorý bol nahradený inštitútmi podľa § 80 Trestného poriadku.“ Z uvedeného výroku NS SR priamo rezultuje, že ustanovenie § 2 ods. 6 Trestného poôriadku sa vzťahuje aj na trestné veci, kedy bolo obmedzenie osobnej slobody nahradené menej invazívnym inštitútom, v tomto konkrétnom prípade dohľadom PaMÚ a ESMO. Prokurátor tak vykladá náhradu väzby u obvineného v priamom rozpore s konštatovaním NS SR.

Pre úplnosť treba uviesť, že zákonodarca v ostatnej novele Trestného poriadku zaviedol povinnosť OČTK konať urýchlene aj vo veciach, kde bol zaistený majetok, ktorej cieľom bolo predchádzať porušeniu základných práv a slobôd obvinených. Pokiaľ zákonodarca považoval zásah do práva vlastniť majetok natoľko závažný, aby mali OČTK povinnosť konať v týchto veciach urýchlene, o to viac (a minori ad maius) musia OČTK konať urýchlene podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku vo veciach, kde bola náhradnými inštitútmi väzby obmedzená osobná sloboda a sloboda pohybu obvineného (ktoré patria medzi najvýznamnejšie ústavne garantované práva).

Dňa 19. 04. 2025 rozhodol sudca pre prípravné konanie ŠTS o nedôvodnosti návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby. Aj tu sudca poukázal „na liknavý procesný postup OČTK pri objasňovaní tejto trestnej veci… s vyslovením konštatovania „…vyšetrovanie nie je zamerané na objasnenie skutkov, ktoré sa kladú obvinenému za vinu (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku), ale skôr na pasívne vyčkávanie na ďalšie konanie obvineného (čiastkové útoky).

(poznámka nad rámec vyššie uvedeného: Napriek tomu, že sudca pre prípravné konanie konštatoval zákonnosť postupu OČTK, uvedenú „zákonnosť“ možno odobriť iba v rovine zachovania formálnych podmienok pre podanie návrhu na vzatie obvineného do väzby (t. z. formálne dodržanie postupu pri zadržaní, dodržanie väzobných procesných lehôt), pretože v danej veci úplne absentovali základné zákonné materiálne podmienky pre zadržanie ako aj materiálne podmienky pre záver o porušení povinností probačného dohľadu.

Z vyššie uvedenej časovej osy (do ktorej zapadá aj koordinácia politických a mediálnych výstupov zameraných proti obvinenému) jednoznačne vyplýva, že OČTK

a) úmyselne vytvárajú nedôvodné prieťahy vo väzobnej trestnej veci a namiesto riadneho objasňovania údajnej trestnej činnosti účelovo naťahujú trestné konanie s cieľom „vyčkať“ na existenciu dôvodu, pre ktorý by mohol byť obvinený vzatý do väzby (čo priamo konštatoval aj sudca ŠTS v druhom väzobnom rozhodnutí) a čo je od počiatku primárny cieľ OČTK plniacich politický a mediálny dopyt. Tento tzv. fishing odporuje princípom právneho štátu.

b) OČTK konali v zjavnom rozpore s výrokom prvého väzobného rozhodnutia NS SR, keď vyvodzovali údajné porušenie NS SR uloženého zákazu zverejňovať na sociálnych sieťach príspevky s nenávistným charakterom z takých výrokov obvineného, ktorými tento NS SR uložený zákaz celkom zjavne nemohol byť porušený. V podrobnostiach viď časť vyjadrenia pod bodom III.

c) Postup prokurátora a vyšetrovateľa, ktorý sa obvineného na podklade takýchto bežných a ničím výnimočných výrokov usilovali obmedziť na osobnej slobode väzbou bol preto z materiálneho hľadiska absolútne nezákonný, v rozpore so zásadou zdržanlivosti a primeranosti a v rozpore s § 80 ods. 3 Trestného poriadku, keď bez akéhokoľvek aktualizačného momentu a bez odôvodnenej nevyhnutnosti svojvoľne pristúpili k najinvazívnejšiemu procesnému postupu – zadržaniu a obmedzeniu osobnej slobody obvineného (posledný status obvineného, ktorý mal podľa prokurátora a vyšetrovateľa PZ údajne zakladať porušenie uložených povinností a obmedzení, bol zverejnený dňa 11. 04. 2025, pričom k zadržaniu obvineného došlo až dňa 16. 04. 2025). Keďže ani podľa OČTK neprichádzalo statusmi obvineného (uvedenými v prokurátorovom väzobnom návrhu) k páchaniu ďalšej trestnej činnosti (čo potvrdil aj samosudca ŠTS v druhom väzobnom rozhodnutí), namiesto zvoleného nezákonného postupu podľa predchádzajúcej vety mali OČTK zákonne postupovať tak, že mali (v kontexte skutkových okolností) menej invazívnym postupom podať sudcovi pre prípravné konanie podnet podľa § 80 ods. 3 Trestného poriadku, na podklade ktorého by tento obvineného riadne predvolal a vypočul za účelom zhodnotenia dôvodnosti návrhu prokurátora. Vzhľadom na skutočnosť, že (i) obvinený preukázateľne nepokračoval v ďalšom páchaní trestnej činnosti, ani (ii) nebol pri jej páchaní pristihnutý, a dokonca (iii) nebol ani bezprostredne zadržaný z dôvodu údajného porušovania uložených povinností a obmedzení, neexistoval akýkoľvek zákonný materiálny dôvod na obmedzenie jeho osobnej slobody.

Je zrejmé, že vo vzťahu k až sadistickej záľube niektorých predstaviteľov špecializovaných trestných zložiek (ktorí sú stále aktívni) datovanej predovšetkým od roku 2020 v invazívnych procesných postupoch a zneužívaní väzby na nelegitímne ciele, nedošlo ku žiadnej civilizovanej zmene. Naopak, terčom pokusov o väzobné trestné stíhanie sa čoraz viac stávajú osoby prezentujúce názory kritické voči tým, ktoré zastáva tzv. hlavný prúd. Obmedzovanie osobnej slobody za verbálny prejav je vlastný totalitným spoločenským konceptom.

Možno teda uzatvoriť, že zo strany OČTK sa pri pokuse obmedziť osobnú slobodu obvineného jednalo o absolútne nezákonný procesný postup, ktorý nesledoval žiadny legitímny cieľ. Zjavná snaha o obmedzenie osobnej slobody obvineného z dôvodu, že je osobou verejne známou a činnou vo verejnom priestore s viac ako šesťdesiattisíc stálymi sledovateľmi na sociálnych sieťach, a ktorá v rámci verejného diskurzu pravidelne otvára viaceré nepopulárne a tabuizované témy, pričom častokrát verejne prezentuje svoje (pre určitú časť spoločnosti) nepohodlné a nežiadúce názory, nemá oporu v zákone. Jedným z ďalších zákonom nepokrytých cieľov nezákonného konania vyšetrovateľa bolo tiež zakrytie jeho prieťahov v konaní (nevypočutie obvineného ani po dvoch mesiacoch jeho monitorovanej prítomnosti na území Slovenskej republiky), pretože by to viedlo k zrušeniu uložených obmedzení a povinností ŠTS. Cieľom konania prokurátora, ktoré nemá oporu v zákone, bolo v tomto prípade aj zakrytie porušenia jeho povinností v rámci dozoru v prípravnom konaní, keď dozor v danej veci nevykonával riadne v súlade s § 230 ods. 1 Trestného poriadku. V neposlednom rade, ďalším z cieľov obmedzenia osobnej slobody obvineného, ktorý nemá oporu v zákone, bolo prekrytie obvineným podanej žiadosti o zrušenie dohľadu probačného úradníka a žiadosť o zrušenie uložených povinností a obmedzení zo dňa 04. 04. 2025, ktorá bola prokurátorovi odoslaná zo ŠTS na vyjadrenie dňa 07. 04. 2025, a ktorá bola argumentačne založená práve na nedôvodných a zbytočných prieťahoch orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ani dva mesiace po prvom rozhodnutí NS SR (ktorý ich na tento fakt výslovne upozornil), vo veci nekonali.

III. K neexistencii zákonných podmienok pre premenu probačného dohľadu

Ako už bolo uvedené, OČTK konali v absolútnom rozpore s výrokom a naň nadväzujúcim odôvodnením prvého väzobného rozhodnutia NS SR.

Ani jeden z výrokov uvedených v návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby neobsahoval nič, čo by mohlo byť kvalifikované ako trestný čin. V tomto smere možno príkladmo (nie výlučne) odkázať na stranu 8 až 9 návrhu prokurátora z dňa 17. 04. 2025, v rámci ktorého prokurátor uvádza výroky, ktorými mal obvinený údajne porušiť NS SR uložený zákaz: „V príspevku z dňa 11. 03. 2025 označuje TV Markízu ako „izraelskú protištátnu organizáciu“… dňa 22. 03. 2025 vo svojom príspevku o spomína členov hudobnej kapely Rozpor, ktorých nazýva „zločincami“ a tieź ako „proizraelský členovia extrémistickej fašistickej hudobnej skupiny“, predstaviteľov hnutia Antifa nazýva v príspevku ako „celoživotne chránené práve vďaka ich proizraelskému postoju“, dňa 08. 04. 2025 uverejnil príspevok v znení „Sudca Mazuch sa ma pýta na moje meno: DANIEL BOMBIC/DANNY KOLLAR, NEPRIATEL FASISTICKEHO IZRAELSKEHO SIONISITICKEHO REZIMU NA SLOVENSKU.—Zapisal si to… Dňa 08. 04. 2025 používateľ sociálnej siete Facebook s použivateľským účtom „Faari Slovakia“ zverejnil dňa 08 . 04. 2025 v čase o 18:23h priamy prenos – video osoby Daniela Bombica, ktoré ho zobrazuje ako stojí pred budovou ŠTS v Pezinku dňa 08. 04. 2025, kde sa pojednávala trestná vec Jána Dudáša, kde Daniel Bombic verejne vyhlasuje: „Aha pán Cisárik, krásny človek, ktorý ma chcel zavrieť na 18 rokov, ktorý zavrel Magáta, pozrite sa naňho, pozrite sa naňho ako uteká, Cisárik, podozrivý z páchania násilia. Toto čo sa tu deje, je to čo ja hovorím roky, to čo som písal na telegram, nikdy to nezmažem, nikdy necúvnem ani o milimeter, my žijeme v sionistickom systéme, ktorý bol na Slovensko nainštalovaný izraelským sionistickým deep state-om a pretlačil ho mossad, izraelská tajná služba a nikdy sa to tu nezmení, pokiaľ tieto cudzokrajné entity nebudú vyhodené z tohto štátu a pokiaľ Slovensko nebude patriť Slovákom. Nič, žiadna nadradenosť, žiadna rasa nie je nadradená, žiadna štátnosť nie je nadradená, ja žiadam iba rovnaký meter a spravodlivosť, to je všetko. To sa nikdy nezmení pokiaľ nám tu budú behať nejaký ľudia typu Cisárik a Mazúch, ktorí sú inštruovaný Lipšicom a boli školení v Izraeli alebo pani Záleská, ktorá bola školená FBI v Budapešti, a ich mentalita je škodiť čomukoľvek a komukoľvek, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom vyjadrí za rovnaký meter a za slovenskú štátnosť. Žiadna nadradenosť, ja žiadam iba rovnaký meter a spravodlivosť. To je všetko ďakujem.“, ku ktorým prokurátor uviedol, že prostredníctvom týchto príspevkov obvinený okrem iného slovne útočí na sudcu a opäť spomína konšpiračné teórie o sionizme. V čom je tento prejav nenávistný a prečo za nenávistnú považuje politickú kritiku, prokurátor nevysvetlil.

K uvedenému konštatovaniu prokurátora nemožno nepoložiť rečnícku otázku, prečo môže komediant – herec hrajúci rolu politického aktivistu na námestí zosmiešňovať sudcu Pulmana za rozhodnutie o prepustení obvineného Bombica zo zatknutia, s ktorým nesúhlasí a hecovať tak sfanatizovaný dav a obvinený Bombic za rovnakú kritiku a iróniu konkrétnych sudcov, má čeliť obmedzeniu osobnej slobody? Z citovaných výrokov obvineného je totiž viac ako zrejmé, že tieto predstavujú len vyjadrenie osobného politického názoru obvineného a jeho hodnotiacich úsudkov na veci verejného záujmu (kritika sudcov), ktorých vyslovovanie a šírenie je ústavným právom obvineného.

V tejto súvislosti sa možno v plnej miere stotožniť so záverom sudcu pre prípravné konanie, že ak množstvo skutkov, pre ktoré boli obvinenému doteraz vznesené obvinenia, nebolo vo februári 2025 dostatočným dôvodom na jeho vzatie do väzby, o to skôr by dôvodom na jeho vzatie do väzby zrejme nemalo byť konanie menej závažného charakteru.

Ku obsahu jednotlivých výrokov je potrebné uviesť, že prokurátor zámerne dezinterpretuje obsah a zmysel vyjadrení obvineného a dáva im vlastný subjektívny význam, ktorý nemá žiaden základ v samotných vyjadreniach obvineného a odporuje logickému a sémantickogramatickému výkladu.

Vo vzťahu k príspevku z dňa 14. 02. 2025, v ktorom má obvinený uvádzať, že „zákony o extremizme pokial nebudu zrusene, tak skor ci neskor zabiju aj Smer. Uz sa o to pokusili. Oni to vedia a chapu. Na co cakaju – neviem. Snad sa uz poucili. Ale ano – nad nasou vladou niekto sedi a od roku 1991 kontroluje Slovensko“, z čoho prokurátor vyvodzuje, že obvinený si má byť vedomý svojej údajnej extrémistickej trestnej činnosti a má zastávať postoj, že Izrael a sionisti kontrolujú vládu SR, je potrebné konštatovať, že ide o svojvoľné a neprípustné dopĺňanie prejavu obvineného zo strany prokurátora, ktorý sa ním usiluje založiť dôvod obmedzenia osobnej slobody obvineného. Vo vzťahu k citovanému príspevku je potrebné uviesť, že zo strany obvineného ide o praktický príklad ukážkového dodržiavania povinností a obmedzení uložených NS SR, ktorými mu bol uložený zákaz zverejňovať na sociálnych sieťach príspevky s nenávistným charakterom. Predmetný príspevok (rovnako ako všetky ostatné) nemá akýkoľvek nenávistný obsah, keď len v absolútne neurčitej a neutrálnej rovine vyjadruje svoj postoj a politický názor. Pokiaľ obvinený chcel vyjadriť svoju myšlienku, na čo má nepochybne plné právo, spôsob prejavu obvineného za súčasného zachovania podstaty myšlienky už ani nemohol byť iným, a do úvahy prichádzalo len jeho úplné nevyslovenie, čo by bolo celkom zjavne neproporcionálnym obmedzením slobody prejavu vo vzťahu k cieľu sledovaného obmedzením uloženým NS SR. Inými slovami, aj na citovanom príspevku možno demonštrovať evidentnú snahu obvineného v plnom rozsahu dodržiavať povinnosti a obmedzenia uložené NS SR, kedy citovaný príspevok neobsahuje akýkoľvek prvok, na podklade ktorého by bolo možné predmetný príspevok označiť za extrémistický alebo nenávistný, či akýmkoľvek spôsobom závadný pre účely tohto konania, resp. NS SR uložené povinnosti a obmedzenia.

Čo sa týka kritiky trestnoprávnej úpravy extrémizmu v podmienkach Slovenského právneho poriadku, rovnako je potrebné konštatovať, že ide o plne legitímny a dovolený prejav, ktorým obvinený vyjadruje svoj občiansky názor na legislatívnu činnosť zákonodarcu. Okrem uvedeného  e potrebné poukázať na skutočnosť, že zákonná úprava extrémizmu je predmetom častej odbornej kritiky zo strany širokej odbornej verejnosti, ktorá poukazuje predovšetkým na ich „gumový“ charakter, ktorý so sebou prináša mnohé riziká arbitrárneho konania zo strany OČTK voči aktuálnemu režimu nepohodlným osobám.(1)
„Nemyslím si, že by mal mať štát kompetenciu v Trestnom zákone rozhodnúť, ktoré názory sú pravdivé, ktoré sú nepravdivé a ktoré z tých nepravdivých bude trestne stíhať. To je koniec slobody prejavu,“ vyhlásil s tým, že trestné právo by nemalo slúžiť na to, aby štát autoritatívne vyhlasoval, kde sa nachádza pravda. Zdôraznil, že Ústava SR nechráni len pekné myšlienky a dobré myšlienky, ale aj tie, ktoré sú nepravdivé a hlúpe. „Chráni ich v tom slova zmysle, že ich nie je možné trestne stíhať,“ poznamenal Lipšic. (2)

(1) Pozri napr. odborné články https://www.pravnelisty.sk/clanky/a528-extremisticky-material-a-obratenedokazne-bremeno; https://sic.pravo.upjs.sk/ecasopis/122024-1/4_Ferencikova.pdf
(2) https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/612512-lipsic-trestat-ludi-za-nepravdive-nazory-by-bol-koniecslobody-prejavu/

Bývalý minister spravodlivosti a vnútra je síce dlhodobo odporcom extrémizmu, ale zároveň aj zástancom veľmi širokého výkladu slobody prejavu. Každý si podľa neho – veľmi zjednodušene – môže slobodne rozprávať takmer akúkoľvek ohavnosť, pretože štát nemá čo povoľovať, čo je ešte prípustný názor a čo už nie.(3)

„Slobodná spoločnosť nesmie postihovať vyjadrenia názorov, ktoré šokujú, urážajú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľov. V opačnom prípade priznáme štátu právomoc rozhodovať prostredníctvom zákonov o tom, ktoré názory sú zlé a ktoré zlé názory môže štát zakázať vysloviť,“ uviedol Lipšic.(4)

„Ja som bol dlhé roky prívržencom toho, že extrémistické názory, pokiaľ nepodnecujú násilie, sú chránené slobodou prejavu. (…) Štát by nemal mať právomoc rozhodovať, ktorý názor je správny, ktorý nesprávny a ktorý z tých nesprávnych budeme aj trestne stíhať,“ tvrdí napríklad.

Vo vzťahu k príspevku obvineného z dňa 03. 03. 2025, v rámci ktorého sa jedná o zjavnú reakciu na teroristický útok v Nemeckom Mannheime, a v nadväznosti na ktorý prokurátor vyvodzuje záver, že „je zrejmé, že obvinený považuje existenciu holokaustu a antisemitizmu za niečo čo nie je normálne a zákonné“, je potrebné uviesť, že s citovaným záverom prokurátora je výnimočne možné sa v celom rozsahu stotožniť, nakoľko obvinený skutočne považuje existenciu holokaustu za niečo, čo nie je normálne a antisemitizmu za niečo, čo nie je zákonné. Pokiaľ v súvislosti s uvedeným statusom prokurátor na strane 10 návrhu na vzatie obvineného do väzby vyvodzuje záver, že obvinený „…schvaľuje násilie páchané na občanoch SRN…“, opätovne ide len o jeden z mnohých príkladov, kedy prokurátor absolútne svojvoľným a nepreskúmateľným spôsobom interpretuje údajné príspevky obvineného, ktoré majú v skutočnosti celkom zjavne iný zmysel, a ktoré sú reakciou na neľudský, odsúdeniahodný a tragický teroristický útok, ktorý evidentne vyvolal v osobe obvineného silné citové rozrušenie a frustráciu, ktorá opätovne vyústila do síce intenzívnej, avšak v právnom a demokratickom štáte nepochybne plne dovolenej a tolerovateľnej kritiky konkrétnej politickej ideológie a politického smerovania (nie akejkoľvek rasy, etnika alebo národnosti), ktoré majú byť práve jednou z príčin vzniku opísanej tragickej udalosti.

Vo vzťahu k výroku, že Slovenská republika je ovládaná sionom, ide o vyjadrenie legitímneho politického názoru obvineného, kedy kritizuje sionizmus ako politický systém (ktorý je okrem iných kritizovaný aj poprednými židovskými autormi).

Vo vzťahu k telegramovému príspevku zo dňa 11.03.2025, že „TV Markíza je izraelská protištátna organizácia“ je nutné uviesť, že ide o hodnotiaci úsudok, vychádzajúci z existujúceho skutkového základu. Televíznu spoločnosť Markíza vlastní podľa údajov dostupných v obchodnom registri CME slovakia Holdings B.V. Táto spoločnosť je súčasťou mediálnej značky CME, ktorej zakladateľom je okrem iných aj Ronald Lauder. Ronald Lauder je predsedom Svetového židovského kongresu a pro-Izraelský politický aktivista.

Príspevok k Miroslavovi Sujovi zo dňa 14.03.2025, že je „steroidová, ogrcaná, hnusná, tučná, škaredá, slizká topinka“ predstavoval vyostrený záver verejnej konfrontácie medzi obvineným a Miroslavom Sujom. Prívlastky ad hominem boli vyjadrené v rámci odvetnej funkcie slobody prejavu, kedy Miroslav Suja predtým ad hominem komentoval poslanca Ivana Ševčíka slovami „S tým vypaseným Ševčíkom.“

(3) https://dennikn.sk/643126/lipsic-a-sloboda-prejavu/

(4) https://domov.sme.sk/c/154654/lipsic-slobodna-spolocnost-nesmie-postihovat-vyjadrenie-vlastnehonazoru.html

K výrokom obvineného z dňa 04. 04. 2025 adresovaného ministrovi školstva SR, výrokmi z dňa 08. 04. 2025 v ktorých spomína viacerých verejných činiteľov z prostredia ŠTS a bývalého ÚŠP, je na mieste poukázať na skutočnosť, že prokurátor sa usiluje obmedziť osobnú slobodu obvineného v trestnom konaní na základe vyslovených hodnotiacich úsudkov, ktorých prezentácia je v kontexte slobody prejavu dovolená a tolerovaná dokonca aj v rovine civilnoprávnej, a preto musí byť o to viac tolerovaná a dovolená (argumentum a minori ad maius) v rovine trestnoprávnej. Je príznačné, že orgány činné v trestnom konaní sa usilujú obmedziť osobnú slobodu obvineného väzbou za príspevky (resp. prejav obvineného), ktoré nie len že nenapĺňajú znaky skutkovej podstaty akéhokoľvek trestného činu (čo okrem procesného postupu orgánov prípravného konania konštatuje aj sudca pre prípravné konanie ŠTS v rámci druhého väzobného rozhodnutia), ale sú dovolené a ústavne aj zákonne chránené v civilnoprávnej rovine, v rámci ktorej domnelí poškodení doposiaľ nerealizovali smerom k obvinenému akékoľvek právne kroky smerujúce k uspokojeniu svojich domnelých právnych nárokov (resp. k ochrane svojich osobnostných práv).

Čo sa týka naposledy príspevku obvineného zo dňa 08. 04. 2025 (ktorý bol uverejnený na sociálnej sieti Facebook používateľským účtom „Faari Slovakia“), pre účelovosť postupu orgánov činných v trestnom konaní je viac ako príznačné, že pri hodnotení tohto údajne „závadného“ príspevku, keď po jeho citácii prokurátor konštatuje záver, ktorý má byť zrejme závadným, že „obvinený opäť spomína konšpiračné teórie o sionizme“ (na ktorej skutočnosti aj keby bola pravdivou, čo je v podstate pre účely tu vedenej trestnej veci irelevantným, nie je možné badať akúkoľvek nedovolenosť právnym poriadkom SR, už vôbec nie nedovolenosť v rovine trestnoprávnej), prokurátor žiadnym spôsobom nezohľadňuje skutočnosť (resp. ju priamo ignoruje), že obvinený v závere identického prejavu zdôrazňuje, že „…nič, žiadna nadradenosť, žiadna rasa nie je nadradená, žiadna štátnosť nie je nadradená, ja žiadam iba rovnaký meter a spravodlivosť, to je všetko… Žiadna nadradenosť, ja žiadam iba rovnaký meter a spravodlivosť. To je všetko ďakujem.“ Ilustrovaný prístup orgánov činných v trestnom konaní zreteľne dokladuje skutočnosť, že ich procesný postup, ktorým sa aktívne usilujú nedôvodne a bez zákonného podkladu obmedziť osobnú slobodu obvineného z dôvodu realizácie jeho ústavného práva na slobodu prejavu, je v intenzívnom rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z § 2 ods. 10 a 12 Trestného poriadku, kedy obsah identického príspevku hodnotia len výlučne v jeho neprospech, a skutočnosti v ňom obsiahnuté svedčiace v prospech obvineného svojvoľne ignorujú.

Pokiaľ prokurátor vyvodzuje z naposledy označeného príspevku (ktorý bol uverejnený na sociálnej sieti Facebook používateľským účtom „Faari Slovakia“), že sa v rámci neho obvinený má údajne „jednoznačne hanlivo“ vyjadrovať o sudcoch ŠTS, je potrebné opätovne odmietnuť takýto absurdný, svojvoľný a nepreskúmateľný záver prokurátora, nakoľko v rámci prejavu obvineného zachyteného v danom príspevku nepadlo z jeho strany ani jedno slovo, ktoré by mohlo byť čo i len v rovne polemiky označené ako „hanlivé“. Naopak, obvinený v rámci tohto prejavu vecne prezentuje svoje vlastné hodnotiace úsudky majúce preukázateľný pravdivý skutkový základ, čo nemôže byť v kontexte NS SR uložených povinností a obmedzení v žiadnom prípade hodnotené ako nedovolené či zakázané. Aj prejav zachytený v danom príspevku iného používateľa preto spoľahlivo dokladuje, že obvinený (v rozpore s tvrdeniami prokurátora) ukážkovo a vzorne dodržiava všetky NS SR uložené povinnosti a obmedzenia, ktorým prispôsobil spôsob svojho verbálneho prejavu.

Napokon je potrebné poukázať na nespornú skutočnosť, že obvinenému nebol NS SR uloženými povinnosťami a obmedzeniami uložený zákaz verejne šíriť verbálny prejav nenávistného charakteru (čo však obvinený ani preukázateľne nerobí), ale NS SR uložený zákaz spočíva len v zákaze šíriť prejav s nenávistným charakterom v rámci príspevkov na sociálnych sieťach (ktorý obvinený plne dodržiava a rešpektuje), čo v návrhu prokurátora na vzatie obvineného do väzby potvrdzuje aj samotný prokurátor. Aj v tomto smere je však potom potrebné hodnotiť návrh prokurátora za obsahovo zavádzajúci, nakoľko napriek nespornosti vyššie uvedenej skutočnosti aj o tieto verejné prejavy obvineného prokurátor opiera svoj návrh na vzatie do väzby, keď konštatuje, že „…čo mu síce nebolo zo strany súdu priamo zakázané, ale aj takéto jeho konanie len dotvára obraz o jeho osobnosti a prejavoch nenávistného charakteru.“

Vo vzťahu ku kritike hudobnej skupiny Rozpor, ktorú obvinený v príspevku zo dňa 08.04.2025 označuje ako „zločincov a proizraelských členov extrémistickej fašistickej skupiny, celoživotne chránených práve vďaka ich proizraelskému postoju“, je nevyhnutné poukázať na skutkočnosť, že hnutie Antifa je už dnes bežne označované za teroristickú organizáciu. Dokonca v roku 2023 európsky parlament navrhol rezolúciu, aby bola Antifa zaradená na zoznam teroristických organizácií vedený európskou úniou.(5) Obdobný návrh na vydanie rezolúcie, ktorým mali byť „skupiny a organizácie konajúce pod záštitou Antify označené za domáce teroristické organizácie“, bol podaný aj v rámci Kongresu USA v roku 2019.(6)
Jedná sa teda opäť o hodnotiace úsudky obvineného založené na reálnom skutkovom základe.

Pokiaľ prokurátor v reakcii na citované príspevky obvineného vždy poukazuje na kritiku, ktorú obvinený adresuje sionizmu ako politickému a ideologickému smeru a sionistom, ako jeho politickým a ideologickým názorovým oponentom, čo má evidentne podľa prokurátora predstavovať nenávistný prejav, je absolútne zásadným sa v tomto smere vysporiadať s fundamentálnou skutočnosťou, a síce, že kritika (hoc aj ostrá) politického a ideologického smeru v demokratickom právnom štáte nikdy nemôže byť kriminalizovaná a účelovo potláčaná prostriedkami trestnej represie. Hoc to tak môže na prvý pohľad z návrhu prokurátora vyplývať, odbornému oku nemôže uniknúť skutočnosť, že obvinený zo zásady nikdy nekritizuje konkrétnu rasu alebo etnikum ľudí, ale naopak, svoju kritiku zameriava výlučne na ideológiu a politický smer, s ktorým sa osobne nestotožňuje a považuje ho za škodlivý. Takýto prejav obvineného nie je a nemôže byť nie len že trestným, ale v žiadnom prípade nemôže byť vyhodnocovaný ako taký, ktorý by mal porušovať NS SR uloženú povinnosť a obmedzenie zákaz šíriť príspevky s nenávistným charakterom, a ktorý by mal ultimátne rezultovať v zásadné obmedzenie osobnej slobody nevinnej osoby väzbou ako zabezpečovacím inštitútom ultima ratio. Je absolútne neprípustné tolerovať snahu orgánov činných v trestnom konaní umlčať jednotlivca za ústavne a zákonne chránenú realizáciu slobodného politického prejavu, ktorý nemá podklad v akejkoľvek rasovej alebo etnickej neznášanlivosti, ale naopak, vychádza z osobného nesúhlasu s politickým a ideologickým smerovaním. Pokiaľ je niekto (vrátane prokurátora) takýmto prejavom obvineného osobne dotknutým alebo ho považuje za nezákonný (resp. „nenávistný“), problém rozhodne nie je na strane obvineného a v jeho prejave, ale v nesprávnom a nezákonnom náhľade takejto osoby (a prokurátora) na otázky spojené so základnými právami jednotlivca (a ich hranicami) v demokratickom a materiálnom právnom štáte, menovite so základným právom na slobodu prejavu a základným právom na osobnú slobodu. Pokiaľ niekto svojim prejavom kritizuje konkrétny politický smer – napr. socializmus, liberalizmus, konzervativizmus, progresivizmus, sociálnu demokraciu atď., ide nepochybne o dovolený prejav realizovaný v medziach zákona a Ústavy. Inak tomu tak nemôže byť ani v prípade kritiky iných politických smerov – napr. sionizmu. Adresátom kritiky obvineného nie sú ľudia, etnikum ani rasa, adresátom kritiky obvineného je politický smer a ideológia, za účelom obmedzenia ktorej nesmú byť v právnom štáte využité nástroje trestného práva absolútne zásadným spôsobom obmedzujúce osobnú slobodu obvineného. Pokiaľ sa orgány činné v trestnom konaní z dôvodu svojich odlišných politických názorov s uvedenou politickou kritikou nestotožňujú, nie je to možné považovať za moment, ktorý by mal byť diskvalifikačným pre obvineného (ako jednotlivca, ktorému sú rovnako ako každému inému Ústavou a zákonom garantované základné práva a slobody) v zmysle potreby obmedziť jeho osobnú slobodu, ale práve naopak, ide o moment, ktorý by mal byť profesionálne diskvalifikačným práve pre osoby vystupujúce v pozíciách prokurátora a vyšetrovateľa, pretože títo evidentne zneužívajú trestné právo na potláčanie politických názorov, s ktorými nesúhlasia.

(5) https://www.europarl.europa.eu/doceo/document/B-9-2023-0187_EN.html.
(6) https://www.congress.gov/bill/116th-congress/senate-resolution/279.

Čo sa týka argumentácie prokurátora, ktorý zo statusu obvineného zo dňa 11. 04. 2025, kedy uviedol ku osobe menom Kováč „…A umy si tie trampky od Bejatky, chodíš po súdoch ufúľaný ako Biháriovej hračka. Ty žurnalista z čeľade hydinus kaksimus maximus“ svojvoľne vyvodzuje, že s údajným rasovým motívom obvinený slovne útočí na poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky Irenu Biháriovú z dôvodu jej príslušnosti k rómskemu etniku bez toho, aby uvedené skutočnosti a akákoľvek spojitosť medzi rasovou príslušnosťou menovanej osoby s rómskym etnikom zo statusu obvineného v skutočnosti vyplývala, je potrebné uviesť, že sa aj v tomto prípade opätovne jedná o svojvoľný postup orgánov prípravného konania, ktoré bez obsahovej opory vo výrokoch obvineného nepreskúmateľným spôsobom vyvodzujú nepodložené a nepravdivé závery (pravdepodobne zodpovedajúce ich vlastnému vnútornému hodnotovému nastaveniu v štýle podľa seba súdim teba), ktorými následne argumentujú v snahe obmedziť osobnú slobodu obvineného.

Vo vzťahu k odôvodneniu sťažnosti prokurátora, ktorá je rovnako povrchná, ako samotný návrh prokurátora na vzatie obvineného do väzby, je nevyhnutné reagovať ešte na tie jej časti, ktoré obsahujú doslova škandalózne výroky prokurátora a ktoré demonštrujú (najmä z hľadiska slobody prejavu) mimoriadne nebezpečné totalitné právne myslenie stotožňujúce sa s predstavou, že pozbavenie osobnej slobody občana za kritické výroky, ktoré sú dovolené, má byť štandardom.

Pokiaľ prokurátor uvádza, že je nepodstatné, či bolo v súvislosti s konkrétnými výrokmi vznesené obvinenie, a že pre konštatovanie porušenia zákazu nielen, že nemusí naplniť tento prejav znaky trestného činu, priestupku alebo správneho deliktu, ale nemusí ísť samo o sebe ani o zakázané alebo protiprávne konanie a je nutné túto mimoriadne zákonu a ústave odporujúcu právnu argumentáciu v plnom rozsahu odmietnuť. Podľa vyjadrenia prokurátora pre založenie dôvodov vzatia obvineného do väzby nemusí ísť nielen o spáchanie ďalšieho verbálneho trestného činu, priestupku, či správneho deliktu, prokurátorovi tu postačuje dokonca aj také verbálne konanie, ktoré samo o sebe nie je ani nelegálne ani nedovolené. A contrario z tohto záveru možno vyvodiť, že v právnom svete pána prokurátora aj legálne a právom dovolené verbálne konanie môže založiť dôvod vzatia obvineného do väzby. Zrejme tu pozornosti prokurátora unikol čl. 2 ods. 3 Ústavy, v zmysle ktorého každý (teda vrátane obvineného Bombica), môže konať všetko, čo nie je zákonom zakázané. Touto ústavnou premisou sa spravoval aj NS SR, keď výrokovú časť uznesenia o obmedzeniach „nenávistného prejavu“ doplnil odôvodnením, v ktorom jasne zadefinoval podmienky, ktoré musí obvinený dodržiavať. Fyzické osoby nemožno sankcionovať za konanie, ktoré je právom aprobované, tobôž nie obmedzovať za také konanie ich osobnú slobodu. Preventívna väzba (ako vyplýva z jej samotného názvu) je dôvodná len tam, kde existuje objektívne odôvodnené podozrenie z pokračovania v trestnej činnosti, alebo existujú okolnosti, ktoré môžu viesť ku vzniku zákonom predpokladaného trestného následku a nie tam, kde obvinený iba pokračuje vo výkone ústavného práva na slobodu prejavu tak, ako práve v tomto prípade. Inak povedané, Najvyšší súd zakázal obvinenému pokračovať v nenávistných prejavoch, ktoré majú svoj odraz v konkrétnej skutkovej podstate trestného činu – teda v trestnej činnosti, nezakázal mu uplatňovať svoje ústavné právo verejne prezentovať svoje názory a postoje.

Táto okolnosť implicitne vyplýva aj z pasáže odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu, kde na str. 34 uvádza, že „Štát nemôže zostať nečinný alebo inak nevšímavý voči nenávistným prejavom, ktoré môžu napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu a tieto absolútnym spôsobom ochraňovať poukazom na ústavné regulatívy a záruky slobody prejavu.“ Aj z tejto konštatácie nepochybne vyplýva, že obmedzovať slobodu prejavu obmedzením osobnej slobody nemožno len za názor akokoľvek kontroverzný a vyjadrený nevyberavou formou, ale len tam, kde ide o verbálnu trestnú činnosť.

V odôvodnení rozhodnutia NS SR tento podrobne vysvetlil, akým spôsobom zákonne interpretovať a aplikovať súdom uložený zákaz uverejňovať na sociálnych sieťach príspevky s nenávistným charakterom, a podľa ktorého mohol byť tento zákaz (vzhľadom na jeho účel) zo strany obvineného porušený výlučne v prípade, pokiaľ by sa obvinený uverejňovaním takých príspevkov súčasne dopúšťal pokračovania v páchaní trestnej činnosti (kedy všetky Najvyšším súdom demonštratívne vymenované potenciálne skutkové situácie nachádzajú zreteľný zrkadlový odraz v niektorej zo skutkových podstát v osobitnej časti Trestného zákona). Je pritom zrejmé, že citované výroky celkom zjavne neobsahujú akýkoľvek nenávistný charakter v zmysle výroku prvého väzobného rozhodnutia NS SR, čo deklarujú aj samotné OČTK tým, že obvinenému nebolo vznesené ďalšie obvinenie.

NS SR konkrétne uviedol, že „obvinenému je potrebné uložiť zákaz, ktorý mu v podstate zabráni páchať trestnú činnosť, z ktorej je dôvodne podozrivý, pričom na tento účel je možné aplikovať zákaz uverejňovať príspevky na rôznych sociálnych sieťach a platformách s nenávistným charakterom a neprekročí a neobmedzí jeho právo na slobodu prejavu…Pri posudzovaní, či ide o príspevok s nenávistným charakterom možno uviesť len demonštratívny výpočet s tým, že bude potrebné vychádzať z jazyku a obsahu príspevku (napr. použitie urážlivých, dehumanizujúcich alebo hanlivých výrazov, výzvy k násiliu alebo nepriame podnecovanie k nenávisti, generalizovanie a negatívne stereotypy voči určitej skupine ľudí) [pozn. Obhajcu – uvedené konanie kopíruje napr. skutkovú podstatu trestného činu Ohovárania podľa § 373 Trestného zákona, Podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 Trestného zákona], zo zamerania na konkrétnu skupinu alebo jednotlivca (napr. príspevok namierený voči osobám na základe rasy, etnicity, národnosti, náboženstva, sexuálnej orientácie, rodovej identity alebo iných chránených charakteristík, diskriminácie, ponižovanie alebo popieranie práv konkrétnych skupín) [pozn. obhajcu – uvedené konanie kopíruje napr. skutkovú podstatu trestného činu Hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 Trestného zákona], kontextu príspevku (spôsobu, akým je príspevok publikovaný – napr. v reakcii na spoločenské udalosti alebo v rámci širšej nenávistnej kampane, či opakované zverejňovanie podobných príspevkov naznačujúce úmyselnú nenávistnú rétoriku), účinku na adresátov a širšiu verejnosť (napr. či môže príspevok vyvolať strach, ohrozenie alebo viesť k reálnemu násiliu, spôsobenie zhoršenia verejnej diskusie alebo narúša spoločenský pokoj) [pozn. obhajcu – uvedené konanie kopíruje napr. skutkovú podstatu trestného činu Nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona, Násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 Trestného zákona, Nebezpečného elektronického obťažovania podľa § 360b Trestného zákona, Šírenia poplašnej správy podľa § 361 Trestného zákona atď.]. NS SR ďalej konštatoval, že „uvedenými povinnosťami a obmedzeniami bude podľa najvyššieho súdu dostatočným spôsobom eliminovaná možnosť úteku, či skrývania sa a vyhýbania sa trestnému stíhaniu, ale aj potenciálneho pokračovania obvineného v páchaní trestnej činnosti.“

Z výroku a jeho odôvodnenia uznesenia NS SR teda nespochybniteľne vyplýva, že obmedzenia súdu vo vzťahu k výrokom obvineného, sa vzťahujú (logicky, pretože je to ústavne konformné a rešpektuje slobodu slova) iba na výroky nenávistného charakteru takej „materiálnej kvality“, ktoré zakladajú skutkovú podstatu niektorého z trestných činov, resp. nie sú zákonom dovolené.

Napriek tomu, že podľa môjho názoru je výrok súdu o omedzeniach „nenávistného prejavu“ v kontexte odôvodnenia uznesenia jasný a logicky vedie k vyššie uvedenému záveru o nemožnosti konštatovať porušenie obmedzení takým prejavom, ktorý svojim obsahom nenapĺňa znaky trestného činu, je nutné pripustiť, že samotný výrok (bez jeho vysvetlenia odôvodnením uznesenia) je z hľadiska judikatúry ESĽP pre adresáta (bez jeho poučenia advokátom) pomerne neurčitý a nejasný, pretože obvinený nemá jasnú a dostatočnú predstavu, kde sa nachádzajú hranice jeho slobody prejavu, pričom takéto obmedzenie má potom neprimeraný „chilling effect“.

ESĽP v rozhodnutí vo veci Vladimir Kharitonov ESĽP posudzoval zablokovanie webovej stránky na základe ruského informačného zákona, ktorý umožňoval blokovanie webstránok za zverejňovania „nezákonného obsahu“. ESĽP v tomto smere skonštatoval, že právna úprava, ktorá dáva úradu tak široký priestor pre úvahu, nesie so sebou riziko svojvoľného a nadmerného blokovania obsahu. Súd zdôraznil, že právny rámec, ktorý nestanoví záruky schopné ochrániť jednotlivca pred nadmernými a svojvoľnými následkami blokačných príkazov, je nezlučiteľný s právnym štátom. Pokiaľ výnimočné okolnosti odôvodňujú znemožnenie prístupu k nelegálnemu obsahu, štátne orgány majú zaistiť, aby opatrenie cielilo iba na nezákonný obsah a nemalo iné svojvoľné a neprimerané následky. V opačnom prípade sa jedná o svojvoľný zásah do práv vlastníkov webových stránok.(7)

Analogicky je možné aplikovať tento právny záver aj na otázku uloženia zákazu uverejňovať nenávistné príspevky, pretože tak pojem „nezákonný obsah“, ako aj „príspevky s nenávistným charakterom“ nemajú právnu definíciu a ponechávajú širokú mieru svojvôle pri výklade týchto pojmov. Ako uviedol ESĽP, právny rámec, na podklade ktorého sa v tomto prípade vykonáva obmedzenie slobody prejavu (Trestný poriadok) neobsahuje jasné a dostatočné právne záruky, ktoré majú ochrániť jednotlivca pred svojvoľným zásahom štátu do jeho výkonu slobody prejavu. Pri extrémnom výklade významu slovného spojenia „nenávistný prejav“ by v zásade akýkoľvek bežný vulgarizmus mohol byť považovaný za „prejav s nenávistným charakterom“, čo by znamenalo prakticky absolútnu cenzúru, pretože by obvinený z preventívneho dôvodu a obavy o svoju osobnú slobodu nerealizoval svoje ústavné právo vyjadrovať sa vôbec (teda de facto rovnaký účinok, ako plošný zákaz výkonu slobody prejavu na sociálnych sieťach, čo je v rozpore s judikatúrou ESĽP) (8).

K tomu, ako ESĽP pristupuje ku hodnoteniu „nenávistného prejavu“ je možné poukázať aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Savva Terentyev proti Rusku, kedy skúmal súlad odsúdenia sťažovateľa na rok odňatia slobody so slobodou prejavu za trestný čin Konanie zamerané na podnecovanie nenávisti alebo nepriateľstva a ponižovanie dôstojnosti jednotlivca alebo skupiny jednotlivcov na základe pohlavia, rasy, etnického pôvodu, jazyka, pôvodu, náboženského presvedčenia alebo príslušnosti k sociálnej skupine, spáchané verejne alebo prostredníctvom masmédií, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť tak, že na verejne prístupnom internetovom blogu uverejnil v súvislosti s policajným zásahom v jednom internetovom médiu komentár kde uviedol, že „Nesúhlasím s názorom, že „policajti majú stále mentalitu represívneho tvrdého kľúča v rukách tých, ktorí majú moc“. Po prvé, nie sú to policajti, ale „fízli“; po druhé, ich mentalita je nevyliečiteľná. Sviňa vždy zostane sviňou. Kto sa stane policajtom? Iba nízko postavení a chuligáni – najhlúpejší a najmenej vzdelaní predstavitelia zvieracieho sveta. Bolo by skvelé, keby v centre každého ruského mesta, na hlavnom námestí… stála pec ako v Osvienčime, v ktorej by sa každý deň, a ešte lepšie dvakrát denne (povedzme na poludnie a o polnoci) slávnostne pálili neverní fízli. Ľudia by ich pálili. To by bol prvý krok k očisteniu spoločnosti od tejto fízlovsko-chlapskej špiny.“

Rozhodnutie súdu o uložení trestu odňatia slobody za takéto výroky ESĽP nepovažoval za súladné s čl. 10 Dohovoru, pretože podľa jeho názoru, hoci išlo o „tvrdý“ a „kontroverzný“ názor, nemožno jasne povedať, že takýmto prejavom bolo podnecované násilie, a že by takéto vyjadrenie neboli zlučiteľné so slobodou prejavu. V bode 85 tohto rozhodnutia ESĽP explicitne uviedol, „že je mimoriadne dôležité, aby ustanovenia trestného práva namierené proti prejavom, ktoré podnecujú, podporujú alebo ospravedlňujú násilie, nenávisť alebo neznášanlivosť, jasne a presne vymedzovali rozsah príslušných trestných činov a aby sa tieto ustanovenia vykladali prísne, aby sa predišlo situácii, keď by sa voľná úvaha štátu pri stíhaní takýchto trestných činov stala príliš širokou a potenciálne zneužiteľnou prostredníctvom selektívneho presadzovania.“(9) Hoci sa predmetný záver týkal odsúdenia za trestný čin, analogicky je možné tento záver vzťahovať aj na zákaz uverejňovať „nenávistné“ príspevky, ktorý bol obvinenému uložený v súvislosti s náhradou väzby v trestnom konaní.

(7) Rozsudok ESĽP zo dňa 23.06.2020 vo veci Vladimir Kharitonov proti Rusku, č. sťažnosti 10795/14, bod 46.
(8) Rozsudok ESĽP zo dňa 06.10.2020 vo veci Karastelev a ďalší proti Rusku, č. sťažnosti 16435/10.
(9) Rozsudok ESĽP zo dňa 28.08.2018 vo veci Savva Terentyev proti Rusku, č. sťažnosti 10692/09.

Mimoriadne podnetným vo vzťahu k otázke kriminalizácie verbálneho konania je aj aktuálny nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS 1927/24, v ktorom súd judikoval (v kontexte prejavu, ktorý mal politický kontext), že “Ke kriminalizaci v oblasti šíření informací je vůbec třeba přistupovat s velkou obezřetností. Benátská komise (Komise Rady Evropy pro demokracii prostřednictvím práva) opakovaně zdůrazňuje, že nástroje trestní represe mají být využívány jen tam, kde jiné méně omezující prostředky nejsou účinné, a s největší obezřetností právě v oblasti svobody projevu. Rizika zneužití jsou prostě příliš velká… Právní předpisy omezující svobodu projevu, trestní předpisy z toho nevyjímaje, musí být vykládány a aplikovány ve prospěch uplatnění této svobody. Jak Ústavní soud zcela nedávno poznamenal v nálezu sp. zn. I. ÚS 1933/24 ze dne 27.11. 2024, Magazín Legalizace, kardinální význam svobody projevu v demokratickém právním státě musí v hraničních situacích vždy vést k upřednostnění její ochrany i za cenu ponechání některých potenciálně škodlivých projevů bez trestu, jinak riskujeme podstatně více.… Ústavní soud poukazuje na trvalou potřebu zvýšené ochrany politických projevů bez ohledu na to, prostřednictvím jakých zákonných ustanovení jsou omezovány, tím spíše jde-li o nejzávažnější omezení prostřednictvím trestní represe. Diskuse o politických či jiných převáží ten či onen směr či názor. Již bylo zmíněno, že i tomuto přehánění náleží ústavní ochrana, obyvatelstvo celospolečenských tématech jsou často vyhrocené a naplněné tragickými scénáři o tom, co se stane, pokud je navíc s tímto způsobem komunikace v politickém diskurzu do značné míry srozuměno.”

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že množstvo aktuálne pôsobiacich verejne činných osôb patrí do skupiny osôb, ktoré v postavení politických reprezentantov svojimi maniakálnymi aktivitami a správaním prispievajú ku rozvratu spoločnosti a ich správanie vykazuje známky poškodenia kognitívnych funkcií. V právnom štáte je neprípustné, aby OČTK na jednej strane tolerovali vulgárne nenávistné verbálne prejavy a prejavy podnecujúce k násiliu od politikov, ktorí kultúru politického prejavu a správania preniesli na úplné civilizačné dno, ktorí však prirodzenie predstavujú pre bežných občanov vzory, a na strane druhej kriminalizovali rovnaké správanie občanov, ktorí iba kopírujú vzorce správania svojich politických reprezentantov. Je to spôsob vyjadrovania, ktorý zrejme nie je úplne blízky väčšinovej predstave o spoločenskej verbálnej interakcii, ale iba kvôli tomu predsa nebudem prahnúť po uväznení osoby, ktorá si touto formou uplatňuje svoje ústavné právo, právo, aby mohol vo verejnom priestore zaznieť jej hlas. Kto kriminalizuje sfanatizovaný dav, ktorý dnes systematicky na námestiach prahne po krvi tých, s ktorými nesúhlasí. Kto kriminalizoval dav, keď vulgárne podnecoval k zastaveniu Fica, ktorého dôsledkom bol bezprecedentný teroristický útok na život predsedu vlády?

Demonštratívne…

– Vystúpenie Roba Rotha na proteste Mier Ukrajine, spojené s útokom na sudcu ŠTS, Pulmana(10)
– Uverejnenie vyslovene hanobiaceho videa, zobrazujúceho Roberta Fica, Roberta Kaliňáka, Petra Pellegriniho a Andreja Danka, Matúša Šutaja-Eštoka ako väzňov, video zdieľal na svojom FB Igor Matovič(11)
– Dehumanizácia a ponižovanie Martiny Šimkovičovej a Petra Kotlára karikaturistom Danglárom(12)
– Verejné označovanie ministerky kultúry ako neofašistky
– Šimečka starší označuje Fica, Putina, Trumpa za sociopatov a prirovnáva ich k človeku, čo v pralese zozadu zabil 22 ľudí šípom(13)
– Šimečka starší prirovnal slovenčinu k fialovému, drevenému, opuchnutému jazyku obesenca(14)
– Nataša Holinová zo SME označuje Bombica za recidivujúceho gaunera a za neprispôsobivého (teda belochov možno označovať za neprispôsobivých…) (15)

(10) Roth; https://www.facebook.com/watch/?v=954095590122420
(11) Video z Matovičovho FB; https://www.facebook.com/igor.matovic.7/videos/507788075598619/
(12) Danglár; https://dennikn.sk/4587256/danglar-analyza-destrukcie/
(13) Šimečka starší; https://dennikn.sk/4568151/poznate-ich-podla-krutosti/
(14) Citované podľa: https://www.extraplus.sk/clanok/dynastia-simeckovcov
(15) Holinová; https://komentare.sme.sk/c/23477277/kauza-bombic-sa-tyka-vsetkych-obcanov-komentar.html

– Nataša Holinová opakovane označuje Bombica za neprispôsobivého a dokonca aj za neprispôsobivého kriminálnika(16)
– Peter Tkačenko zo SME dehumanizuje Petra Kotlára a označuje ho za „znevýhodneného“ v zmysle duševnej poruchy(17)
– Matovič robí z Roberta Fica Adolfa Hitlera(18)
– Matovič označuje Tibora Gašpara za zločinca(19)
– Matovič označuje predsedu vlády vrahom rómskych detí a vrahom učiteľky a študentky v Spišskej Novej Vsi
– Šimečka starší označuje Slovákov za malý zbabelý národ
– Arpád Šoltéz označuje Slovákov za bielu spodinu
– Šimečka mladší adresuje predsedovi vlády na protestnom zhromaždení dňa 18.01.2024 pred sfanatizovaným davom výzvu „ Pán Fico, stiahnite tie šialené zákony! Lebo NARAZÍTE, A NIE LEN DO STĹPU…! (v tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že dňa 15.05.2024 bol na predsedu vlády spáchaný teroristický útok indoktrinovaným prívržencom politickej strany Demokrati).
– Vladimír Šucha, bývalý vedúci Zastúpenia Európskej komisie v Slovenskej republike uviedol, že Slováci majú vo svojej DNA chromozómy, ktoré sú pokazené

Selektívny prístup OČTK vo vzťahu ku vyvodzovaniu trestnej zodpovednosti „bežným“ občanom a osobám s „mediálnym a politickým“ krytím, ako aj odlišný prístup ku vyvodzovaniu trestnej zodpovednosti, pokiaľ je terčom útoku slovenský národ, slovenská štátnosť alebo národne orientovaní politici alebo politickí aktivisti, ktorí sa netešia mediálnej ochrane, alebo iný národ alebo etnická skupina, politici alebo aktivisti progresívneho politického spektra, ktorí sú mediálne „nedotknuteľní“ a nesmú byť predmetom žiadnej kritiky, vytvára v materiálnom právnom štáte neprípustnú nerovnosť pred zákonom a chaos v myšlienkovom svete občanov, ktorí tak strácajú prehľad o tom, ktoré konanie je dovolené a kde sa nachádza hranica jeho trestnosti.

Sám sudca pre prípravné konanie v uznesení poukázal na “účinný nástroj v rukách samotnej demokratickej spoločnosti, ktorá má možnosť dať takej osobe jasne najavo svoj postoj, tị. že jej názory (a teda ani ona samotná) nie sú akceptovateľné a vylúčiť (priam „ostrakizovať“) takú osobu spomedzi seba. Zodpovednosť za správanie členov spoločnosti, nesie aj spoločnosť samotná. Nemôže len pasívne vyčkávať na súdnu ochranu svojich práv”. Sudca pre prípravné konanie tak správne, iba inými slovami, interpretoval významnú myšlienku anglického parlamentarizmu, v zmysle ktorej ak chce civilizovaná spoločnosť prejavy, s ktorými nesúhlasí, alebo tie, ktoré považuje za mylné poraziť, musí dovoliť, aby mohli zaznieť.

IV. Ku absencii materiálnych podmienok pre väzobné trestné stíhanie,
resp. oslabenie až vymiznutie dôvodnosti obvinenia

Prokurátor a na základe jeho podnetu súd musí v každom štádiu trestného konania skúmať existenciu materiálnych dôvodov väzby, teda dôvodnosť vzneseného obvinenia ako základného predpokladu pre možnosť rozhodovať o väzbe. V stručnosti je preto nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že v priebehu viac ako 2 mesiacov nebol OČTK produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestných činov u obvineného posilnil, práve naopak, v rozsiahlej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia obhajoba predložila aj listinné dôkazy, ktoré jeho dôvodnosť zásadne oslabujú, čím plynutím času oslabujú aj väzobné dôvody.

(16) Holinová; https://komentare.sme.sk/c/23465371/milacik-smerohlasu-sikanuje-ludi-komentar.html
(17) Tkačenko; https://komentare.sme.sk/c/23476108/vlada-oficialne-skodi-zdraviu-komentar.html
(18) Matovič; https://www.facebook.com/igor.matovic.7/videos/1210100434019365/
(19) Matovič; https://www.facebook.com/share/p/16BzwWErQ2/

Dňa 29. 01. 2025 vydal sudca pre prípravné konanie ŠTS uznesenie o prepustení obvineného na slobodu, v ktorom konštatoval čiastočnú existenciu materiálnej podmienky väzby v podobe čiastočnej dôvodnosti trestného stíhania uvádzajúc, že „…doteraz obstarané dôkazy aspoň v určitej potrebnej miere v tomto štádiu konania preukazujú, že konaním obvineného došlo k naplneniu zákonných znakov stíhaných trestných činov…“.

NS SR vo vzťahu k dôvodnosti obvinení už svojom prvom väzobnom rozhodnutí dokonca skonštatoval, že u časti skutkov, ktoré sú obvinenému kladené za vinu možno mať pochybnosť, či napĺňajú znaky trestných činov.

Stručne k jednotlivým skutkom

1) Ku skutku podnecovania, kedy vo svojom rozsiahlom statuse obvinený okrem iného uviedol aj „chodte do ulic a vypalte parlament“, je potrebné uviesť, že uvedený výrok je vytrhnutý z kontextu, kedy príspevok ako celok z hľadiska jeho textácie, znenia, obdobia v ktorom bol uverejnený ako aj spoločenskej atmosféry (obdobuie šírenia virusu Covid 19), bol iba úplne legitímnou emotívnou reakciou na bezprecedentné obmedzovanie ústavných práv občanov počas štát a spoločnosť poškodzujúceho režimu Igora Matoviča. Tento skutok nie je trestným činom už iba napr. preto, že (i) poslanec NR SR za SaS Szalay uviedol, že „NCZI treba vypáliť plamenometom do tla“ k čomu dokonca pripojil kreslenú grafiku, kde je vyobrazený muž, ktorý páli plameňomentom kancelárske priestory, pričom toto konanie vyhodnotili OČTK iba ako priestupok; (ii) poslanec NR SR za PS Šimečka uviedol, že „pozor pán Fico, narazíte a nie len do stĺpu“, pričom toto konanie vyhodnotili OČTK ako prejav, ktorý nenapĺňa skutkovú podstatu žiadneho trestného činu; neznámy páchateľ na verejne dostupnom internetovom fóre adresoval inému prispievateľovi tohto fóra výrok: „obleč sa a choď hneď teraz na Súmračnú a vyzabíjaj ich tam všetkých“….“choď na Súmračnú a vystrieľaj celý SMER“, pričom ani v tomto konaní OČTK nevideli naplnenie skutkovej podstaty žiadneho trestného činu.

2) Skutok (kvalifikovaný ako prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd, ktorého sa mal obvinený dopustiť výrokom “my musíme zabezpečiť budúcnosť pre naše biele deti”, nemôže byť trestným činom okrem iného aj z dôvodu, že Najvyšší súd SR v inej trestnej veci oslobodil obžalovaného spod obžaloby, ktorý vo verejnom príspevku na sociálnej sieti napísal doslovný a totožný preklad 14 slov od Davida Lanea s tým, že podla názoru Najvyššieho súdu nedošlo takýmto prejavom k žiadnemu trestnému činu (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2023, sp. zn. 5To/3/2023);

3) Skutok (kvalifikovaný ako rozširovanie extrémistického materiálu) ktorého sa mal obvinený dopustiť zdieľaním webového linku na publikáciu Protokoly sionských mudrcov, nie je trestným činom pretože (i) táto publikácia je verejne dostupná na rôznych webových stránkach v písanej a dokonca nahovorenej verzii v slovenskom jazyku; (ii) publikácia bola ponúkaná a predávaná v knižných monopoloch PantaRhei a Martinus, (iii) publikácia je voľne dostupná v univerzitnej knižnici Bratislava, kde je možné si ju voľne vypožičať a v neposlednom rade (iv) Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 04.09.2024, sp. zn. 1To/9/2023 judikoval v súvislosti s extrémistickým materiálom, že „Posudzovanie materiálu, teda či ide o extrémistický z hľadiska jeho objektívneho hodnotenia podľa § 130 ods. 7 Trestného zákona, je podľa súdu dôležité aj z toho aspektu, že napr. jeho rozširovanie nemôže byť trestné iba z dôvodu, že ho zverejnila osoba, ktorá má mať nejaké osobnostné charakteristiky, alebo by mala byť posudzovaná z hľadiska nejakého kontextu, avšak nebude trestné, ak ho zverejní osoba, ktorá či už z hľadiska jej charakteristík, alebo kontextu nemá tzv. závadový charakter…Okrem toho nebola vyvrátená obhajoba obžalovaného, že tričko, ktoré mal na sebe, kúpil na verejne dostupnom internetovom obchode. Ak niekto takýmto spôsobom obstará materiál, ktorý je potom právnikmi označovaný za extrémistický, zrejme by v spoločnom konaní mal obžalobe čeliť aj výrobca a predajca takéhoto materiálu, alebo aspoň by mali existovať doklady o tom, že čelí trestnému konaniu. Nie je namieste postihovať osobu poslednú v rade. … Prípadný odsudzujúci rozsudok v tomto smere by mohol byť vnímaný aj ako paradox v tom, že by bol postihnutý niekto za rozširovanie extrémistického materiálu, ktorý legálne kúpil a jeho pôvodca pritom doteraz potrestaný nebol. Z uvedených dôvodov mohol súd jedine konštatovať, že tento skutok, ktorý je  obžalovanému T. X. kladený za vinu, nie je trestným činom pre nenaplnenie tak objektívnej ako aj subjektívnej stránky, a preto ho spod obžaloby oslobodil“.

4) Skutok v súvislosti s komentárom obvineného ku tragickej udalosti úmrtia učiteľa strednej školy, ktorý zahynul po útoku nožom bývalého žiaka školy (kvalifikovaný ako Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti), nie je trestným činom okrem iného aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2023, sp. zn. 5To/3/2023), v zmysle ktorého “Podnecovaním je potrebné rozumieť aktívnu a k dosiahnutiu cieľa (vyvolanie násilia alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi) nasmerovanú činnosť páchateľa, nie len obyčajnú (bez nabádania k násiliu, resp. nenávisti) názorovú rétoriku obžalovaného, ktorý síce prezentoval svoje názory, avšak žiadnym spôsobom ostatných nenabádal k ich aktívnemu (ideovému a už vôbec nie skutkovému) nasledovaniu Pomenovanie pálčivých problémov spoločnosti je právom jednotlivca aj politickej strany, limitom nemôže byť ani používanie politicky nekorektného jazyka, ktorý môže byť vnímaný iba ako predel medzi spoločensky slušnými a neslušnými, nie je však kritériom protiprávnosti, a tobôž nie ako kritérium na rozpustenie politickej strany. Sloboda prejavu musí byť zachovaná aj vtedy, keď určité prejavy môžu byť vnímané ako veľmi kontroverzné a aj vtedy, keď sa drvivá väčšina spoločnosti s týmito prejavmi nestotožní. Toto právo totiž tvorí jeden zo základných pilierov demokratického právneho štátu.“

5) Skutok vyobrazovania gesta „OK“ (kvalifikovaný ako prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd) nie je trestným činom, pretože (i) gesto OK predstavuje historicky absolútne zrozumiteľné a celospoločensky stáročia zaužívané gesto slúžiace na vyjadrenie pozitívnej reakcie, odozvy alebo emócie na konkrétnu pozitívnu situáciu alebo jav. (ii) Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 07.09.2022, sp. zn. 1To/4/2021 judikoval, že Ako extrémistický materiál môže byť určitý materiál posúdený len s ohľadom na jeho obsah alebo povahu, bez ohľadu na osobnostný profil osoby, ktorá takýmto materiálom disponuje… Ako extrémistický nemôže byť materiál posúdený obzvlášť v prípade symbolov a znázornení, ktoré môžu mať dvojaké použitie, teda že sú používané aj inými skupinami osôb a nepredstavujú výlučne extrémistický symbol.

6) Skutok kvalifikovaný ako Nebezpečné elektronické obťažovanie v súvislosti s osobou Michala Štromajera nie je trestným činom, pretože (i) príspevky obvineného predstavovali bežnú internetovú výmenu názorov, posmeškov a reakcií jeden na druhého a opačne (tzv. internetový „beef“); (ii) obvinený uplatnil tzv. odvetnú funkciu slobody prejavu ako reakciu na verbálne útoky údajného poškodeného, ktorého hodnotový postoj a cieľ jeho internetových aktivít definuje výrok  a jeho facebookovom profile „Robím ľudom problémy. Za peniaze.“, (iii) trestné právo slúži ako prostriedok „ultima ratio“ a nie je prípustné, aby sa inak typický spor o ochranu osobnosti nahrádzal prostriedkami trestného práva len preto, že údajný poškodený si neuplatnil ochranu svojich údajne dotknutých práv v konaní pred civilnými súdmi.

7) Skutok kvalifikovaný ako rozširovanie extrémistického materiálu v súvislosti s informovaním o trestnom stíhaní Mariána Magáta odkazom na webový link, kde bola uverejnená jeho kniha Židokracia, nie je trestným činom, okrem iného aj preto, že (i) v príspevku obvinený žiadnym spôsobom nenabádal iné osoby, aby sa s knihou oboznámili, iba stručne skonštatoval, že za túto knihu bol jej autor Marián Magát obmedzený na osobnej slobode; (ii) OČTK pri hodnotení príspevku, kde bol okrem iného aj odkaz na knihu Židokracia zámerne opomenuli zohľadniť aj vyše 7-minútové video, v ktorom obvinený opisuje kontext zverejnenia predmetného príspevku; (iii) knihu Židokracia kritike podrobil bývalý poslanec NR SR Ján Benčík rovnako tým, že zverejnil linky na stiahnutie predmetnej knihy, pričom OČTK odmietli trestné oznámenie na túto osobu s odôvodnením, že jeho konanie nie je trestným činom.

8) Skutok v súvislosti so zverejnením údajov Zuzany Kovačič Hanzelovej (kvalifikovaný neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi) nie je trestným činom, okrem iného aj preto, že (i) osobné údaje poškodenej sú voľne dostupné na verejnom operáte katastra nehnuteľností, (ii) prokurátor v skutkovo rovnakej trestnej veci konštatoval absenciu obligatórneho pojmového znaku – porušenia všeobecne záväzného právneho predpisu, pretože zákon neukladá fyzickým osobám – nepodnikateľom práva a povinnosti na úseku ochrany osobných údajov (uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 12.12.2024, l sp. zn. 3Pv 237/24/1101- 3)

V. Záverečný návrh na procesný postup

Mňa s mojim menom a teda asi aj pôvodom zrejme nikto nebude upodozrievať, že obhajujem pravicový extrém, ktorý v minulosti viedol k bezprecedentnej ľudskej tragédii. Nie, ja z presvedčenia, že každý má právo sa vyjadriť, aj vulgárne, aj keď sa mýli, právne zastupujem ústavné práva niekoho, kto zrejme z prirodzenej životnej frustrácie a hnevu v minulosti, alebo z akýchkoľvek hlúpych dôvodov či nevedomosti v mladosti zdvíhal pravicu. Každý máme totiž iný spôsob manifestácie hnevu. Pokiaľ však tento spôsob nevyzýva k násiliu, je to v poriadku a slobodná spoločnosť musí takéto správanie tolerovať. Pokiaľ ktokoľvek vyzýva k násiliu alebo opovrhuje životom alebo slobodou človeka, treba ho od spoločnosti ako nákazlivý vírus izolovať. Je nepochybne menej spoločensky nebezpečné, pokiaľ frustrovaný občan filtruje svoj hnev (často úplne legitímny) vulgárnymi verbálnym prejavom, ako keď verejný činiteľ disponujúci inštitucionálnou mocou, rozhodujúci o osudoch ľudí, a ktorého dokonca média glorifikujú, manifestuje svoj mentálny svet, aj keď v súkromnej komunikácii, výrokmi typu „aj s mierumilovným pohľadom v očiach vniká nôž rovnako noblesne do medzilopatkového priestoru príjemcu“, alebo na adresu vtedajších opozičných politikov „mohli ich radšej pozabíjať“, alebo voči vyšetrovateľke inšpekcie „zapálime jej auto kanistrom“. Toto je skutočná hrozba pre našu spoločnosť, toto je reálny extrém. V štáte, kde najvyšší ústavní činitelia na dennej báze hrubo urážajú svojich politických oponentov, nemôžu byt vyjadrenia postojov formou rovnako vulgárneho (dokonca miernejšieho) prejavu obmedzovaná osobná sloboda bežného občana. Jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských intelektuálov Eduard Chmelár nedávno  správne pripomenul Voltaira, keď uviedol, že tento klasik teórie slobody prejavu nás učil, že miera slobody a demokracie v krajine sa nemeria podľa väčšinového postoja davu, ale podľa správania tejto masy k poslednému exotovi, ktorý sa zdvihne a povie niečo úplne iné, než si myslí väčšina.

Ja zastávam názor, že sloboda slova, aj keď sa autor myšlienky mýli, sloboda postoja, sloboda hodnotového ukotvenia, sloboda vyjadriť „čo srdce páli“, by mali byť najvyšším cieľom ľudského snaženia každej civilizovanej spoločnosti. Boj o slobodu slova je aj bojom o to, aby sa človek ráno mohol pozrieť do zrkadla. A to napriek tomu, že to zrkadlo je v väzení. Preto je obvinený zmierený s akoukoľvek alternatívou, aj s tou, ktorá by znamenala fyzické obmedzenie jeho osobnej slobody. Ja z vlastnej skúsenosti viem, že lepšie je byť fyzicky v „base“ ale v duši slobodný, ako byť fyzicky na “slobode”, ale v duši otrokom. Napokon, každý máme väzenie aj slobodu len vo vlastnom vnútri.

Je absurdné, že keď koná protiprávne policajt alebo prokurátor, ako v tomto prípade, nazývame to „odlišným právnym názorom“. Keď koná neslušne civilista tým, že vyjadruje „odlišný názor“, nazývame to trestným činom a prahneme po jeho uväznení. Tento “právny názor” OČTK viedol aktuálne ku štvordňovému obmedzeniu osobnej slobody človeka, ktorého verbálny prejav nie je z tých najslušnejších, ale nikdy nič neukradol ani nikoho nezabil (na rozdiel od niektorých bývalých najvyšších predstaviteľov špecializovaných trestných zložiek). Rozumiem, žijeme vo zvláštnej dobe, mediálna glorifikácia napr. aj masových vrahov je totiž aktuálne „in“ napr. aj u tých médií, ktorých reprezentanti ako Prúšová a Kováč sa stali udavačmi myšlienok iných a volajú po uväznení Bombica – tento fenomén – keď novinári (v tomto prípade politický agitátori) a údajne ochrancovia slobody prejavu, vyzývajú na jej obmedzenie, nemá v slovenskej spoločnosti ekvivalent ani v najtemnejších obdobiach povojnovej histórie.

Vážený súd, ako najvyššia inštancia všeobecného súdnictva máte v rukách moc zastaviť túto absurdnú frašku okolo osoby obvineného, ktorá od februára eskaluje polarizáciu spoločnosti, a to jednak rozhodnutím, ktorým zamietnete návrh prokurátora, ktorý nemá z materiálneho hľadiska žiadnu zákonnú oporu a jednak rozhodnutím, ktorým z dôvodu prieťahov v konaní a vymiznutím, resp. zásadným oslabením materiálnych dôvodov väzby, zrušíte obmedzenia vzťahujúce sa na obavu z pokračovania v trestnej činnosti obvineného, pretože takáto obava už neexistuje. Ak táto spoločnosť (a jej najvyššie inštitúcie ako NSS) akceptuje vulgárny verbálny útok, po ktorom nasleduje útok fyzický sudcu NS SR na iného sudcu NS SR a takéto konanie nekvalifikuje ako trestný čin ale iba ako disciplinárne previnenie sudcu, nie je v právnom štáte, ktorého elementárnym atribútom je princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva akceptovateľné, aby bol kriminalizovaný nahnevaný občan (ktorý má legitímne právo kopírovať vzorce správania mocenskej spoločenskej elity), o to menej väzobným trestným stíhaním. Je nevyhnutné nastaviť jednotné kritéria, ktoré zabránia svojvôli a selektívnej kriminalizácii vybraných jednotlivcov. Som za absolútnu slobodu slova, každý občan sa totiž skôr či neskôr svojimi prejavmi, pokiaľ sú choré, zvrátené, alebo iba jednoducho mylné alebo hlúpe v konfrontácii s realitou a zdravým rozumom diskredituje sám.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby súd sťažnosť prokurátora proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie zamietol.

S úctou
JUDr. David Lindtner, advokát
KALLAN Legal, s.r.o.

Zdroj: JUDr. David Lindtner

K téme

David Lindtner: Kauza Bombic je kauza politická a mediálna

Marek Para: Kauza Fatima sa rozpadá aj navzdory klamstvám svedkyne Tódovej

Neprehliadnite

Príďte na stanovačku k Detve, odkazuje Taraba renomovaným odborníkom

David Lindtner: Kauza Bombic je kauza politická a mediálna – získali sme vyjadrenie obhajoby v plnom znení

Kultúra nepadá, kultúra sa rozvíja a rastie – potvrdzujú to fakty aj štatutári

Romana Tabaková: Zverinec pred koncertom Anny Netrebko pred SND bol úplná etnická nenávisť

Nočná mora progresívcov – Tibor Gašpar na spomienkovej konferencii vo Volgograde